Únor 2007

Ty jsi ale jelen

24. února 2007 v 13:43 | Magnesia |  drabblíky
,,Od kdy ty umíš hrát na housle?" Zeptal se James Lily jakmile dohrála synovi ukolébavku.
,,Chodila jsem přeci do hudebky." Odvětila mu Lily.
,,Jo už si vzpomínám, říkala jsi to už v Bradavicích. Promiň já jsem ale hrozný sklerotik..."
,,To nic." Řekla Lily a odložila housle do pouzdra.
,,Jamesi? Neprojdeme se?"
,,Jistě. Vzpomínáš na školní léta?"
,,Kdo by na ně zapoměl? Tvůj hlásek jenom neustále zpíval: ,Evansová budeš se mnou chodit?'."
,,Evan..Potterová půjdeš už?" Lily se musela široce usmát. Sešla dolů a nikde ale Jamese neviděla. Šla do kuchyně.
,,Dvanácteráku! Nech tu růži být!" Křikla se smíchem na Jamese-jelena.

Can´t help falling in love

24. února 2007 v 13:42 | Magnesia |  jednorázovky
Wise men say only fools rush in, but I can´t help falling in love with you.

Ptal jsem se jí. Včera asi naposled. Vrazila mi zase facku. Zase. Nechce mně. Proč jsem si to neuvědomil dříve?

Shall I stay? Would it be a sin? If I can´t help falling in love with you.

Omluvím se jí a nechám jí. Má pravo na svůj život. Nechci aby se trápila. Místo ní se můžu trápit já. Kvůli ní...

Like the river flows, surely to the sea, darling so it goes. Some things are meant to be.

Jdu chodbou, a nevnímám svět. Do někoho narazím. Lily...
"Promiň Lily. Nedíval jsem se na cestu."
"To jsem se nejspíš nedívala já." Smutně se usmála. Zřejmně jí něco trápí. Teď nebo nikdy...

Take my hand, taky my whole life too. For I can´t help, falling in love with you. For I can´t help falling in love with you!

"Omlouvám se Lily. Za to že jsem ti kazil celých sedm roků. Omlouvám se ti."
"Nemáš proč, se mi omlouvat." Hlesla a sklopila oči.
"Lily, tebe něco trápí?"
"Láska k tobě mně trápí!"

http://fanarts.blog.cz/

20. února 2007 v 13:14 | maure |  SPŘÁTELENÉ STRÁNKY
Tramtaradá!!!
Máme tu druhou spřátelenou stránku - http://fanarts.blog.cz/. Jde o blog autorky jménem Leia. Blog má nádhernou grafiku, spoustu anime obrázků i fanartů... A navíc tam je povídka o Siriovi.

Deň bozkávania Evansovej

16. února 2007 v 14:58 | Gryffindorgoddess06 |  jednorázovky - překlad
"Au! To bola moja noha!"

"Prepáč, Tichošľap. Je mi to ľúto."

"Nie, nie je."

"Dobre, tak nie je. Spokojný?"

"Nie." Pauza. "Hej, Paroháč, si si istý, že to bude fungovať?"

"Musí."

"Hm... už musí byť neskoro."

"Prestaň zívať. Musí byť neskoro, aby to vyšlo."

"Tiež si myslím. Pozri, sme tu!"

Ticho. Dupot. Rinčanie.

"To bolo strašne nahlas, Tichošľap!"

"Pravdepodobne som nemal odhodiť ten lampáš."

"Dobrý postreh."

"Ďakujem, Paroháč."

***

Mala by som ísť... na obhliadku.

"Dobre. Počkáme ťa tu!"

"Ďakujem!" Lily zamávala svojim priateľom a odišla cez portrét. Tak, ako milovala, že je prefektka, tak nenávidela obhliadky.

Nikdy sa nič nestalo, keď kontrolovala hrad. Dobre, raz našla v opustenej triede dvoch malých bystrohlavčanov naklonených ústami k sebe... a raz našla v kutici na metly zamknutého bifľomorčana. Ale to bolo všetko, naozaj.

Často počúvala historky ostatných prefektov. Napríklad Remus Lupin: Raz našiel pani Norrisovú, ako sa vznáša vo vzduchu a okolo nej lietali vykúzlené myši. Nasledujúce ráno to bol on, kto zmazal špirálovito stočené riadky nad vstupom do Veľkej siene, ktoré hovorili: "Čo povedal slon nahému muklovi? … Je to pekné, ale môžeš s tou vecou dýchať?"

Ostatní sa na tom dlho smiali. Dokonca aj jej ušiel úsmev.

Lily sa znovu usmiala a pokračovala v ceste cez chodbu.

Úprimne si priala, aby s ňou na tejto nudnej obhliadke niekto bol. Ale sny sa málokedy stávajú skutočnosťou. Ako jej detský sen, ktorý si priala už od siedmych rokov.

Šesťnásťročnú Lily Evansovú ešte nikto nepobozkal. Teda, žiadny chlapec. Slávnostne si sľúbila, že prvý bozk dostane do konca šiesteho ročníka na Rokforte... a čas rýchlo utekal.

Šepkajúce hlasy prinútili Lily zastaviť. Konečne... pomyslela si a srdce jej začalo prudko biť.

"Kroky!" zašepkal naliehavo Sirius, "poďme!"

"Nehýb sa," varoval ho James a pevne ho držal, "nemôže nás vidieť."

Sirius sa upokojil a usadil sa naspäť. Neviditeľný plášť ich zakrýval oboch.

James sa postavil na špičky a hľadal aspoň náznak postavy, ktorá ich objavila.

"Kto je tam?" zavolal nejaký hlas.

"Evansová!" reptal james.

"Viem, že ste tam..." povedala Evansová.

"Približuje sa!" zamrmlal Sirius a dostal slabú facku. "Au!"

Evansová sa snažila objaviť chlapcov a nevedela, že je pri nich tak blízko. Až príliš blízko.

James ustupoval pred Evansovej štíhlym telom. Zrazu sa nemohol pohnúť. Potom si uvedomil, že sú pri stene.

"Potter?"

Ako to Evansová môže vedieť? čudoval sa James.

"Potter, hneď si daj dole plášť!" Jej veliteľský hlas sa ozýval prázdnou chodbou.

Sirius sa posúval a pripravoval sa na útek. Ale potom si uvedomil, že hovorila iba o Jamesovi.

James sa zamračil, keď počul Evansovú mrmlať kúzlo. Kým si mohol uvedomiť, čo sa deje, plášť zmizol a prekvapená Lily Evansová stála od nezbedných chlapcov iba pol metra.

"James Potte-" začala Lily a nahlas kričala.

Ale kým stihla skončiť, alebo vlastne začať svoju prednášku, James zničil malý priestor medzi nimi. Nielenže ju potreboval umlčať... chcel to.

Kým mohla Lily pochopiť, čo sa deje, James ju pobozkal a tým ju úplne umlčal. Chcela protestovať, ale zistila, že sa nemôže prinútiť odtisnúť človeka, ktorý jej preukazoval také potešenie.

Jej prvý bozk... nie! Toto nie je človek, s ktorým chcela prežiť tento posvätný moment. Nie s Jamesom Potterom. Pozbierala všetku svoju silu a rukami zatlačila na Potterovu mužnú hruď.
Uspokojila sa, až keď sa potkýnal späť.

Ale kým stihla vysloviť čo i len slovo, znova ju niekto pobozkal. Ale tentoraz to neboli sladké Potterove pery. Tentoraz sa pozerala do tmavých očí veľmi spokojného Siriusa Blacka.

"Tichošľap!" jačal James a odtláčal Siriusa od Lily.

"Čo?" predstieral nevinnosť.

"Ty si ju pobozkal!"

"Aj ty! Myslel som si, že je Deň bozkávania Evansovej!"

Chrochtajúc sa Potter znovu otočil k Lily. "Ospravedlňujem sa ti zaňho..."

Lily potlačila smiech. "A ty sa mi neospravedlníš?"

Potter vyzeral vážne a uvažoval nad odpoveďou. "Ja... nie."

Lily zdvihla obočie a bola pripravená roztrhať ho v zuboch.

"Pôjdeš so mnou von?" Jeho nečakaná otázka Lily prekvapila. Ale pozrela sa naňho. Počas jednej noci, nie, počas piatich minút dostala dva bozky a pozvanie na rande. Hm... preberala si svoje možnosti a potom sa nesmelo zaškerila.

"To záleží... čo ste tu robili?"

"Er.... chceli sme vyčistiť... záchody."

Lily odpovedala smejúc sa. "Áno, iste."

***

Lily šťastne vzdychla v Jamesovom náručí.

Sedeli pred kozubom v klubovni a miestnosť mali len pre seba.

"Lily?" opýtal sa James. Lily sa naňho pozrela a očakávala, že bude počuť tie tri zázračné slová.

"Som... som šťastný, že sme v tú noc nakoniec nešli odčarovať šaty na obraze učiteľov. Môžeme to urobiť inokedy."

Lily predstierala, že je nahnevaná a hodila Jamesovi do hlavy vankúš, ktorý zobrala z kresla. "To by si teda mal byť šťastný!"
překlad Princess

Zelené oči, zelená zář - III. část

16. února 2007 v 14:38 | Brabikate |  kapitolovky - nedokončené
III. část
"Ne... nemůžeme spolu být..." rozhodla Lily. "Víš, ty jsi moc fajn kamarád, ale já k tobě víc než přátelství necítím."
James to vyslechl s obličejem, který by nikdo neuvedl jako příklad nešťastného člověka. Jakoby ani necítil žádnou bolest. Jakoby ani necítil, jak se mu ostré střepy zařezávají přímo do srdce a škrábou ho a drápají.
"Hm," přikývl.
"Chápeš to... To jsem ráda," usmála se na něj. "Vážně jsi se od loni hodně změnil. Jsem ráda, že to chápeš. Asi to cítíš stejně jako já. Jako kamarádi si podle mého rozumíme víc. Kdybychom spolu chodili, tak se stejně za chvilku rozjedeme a už to nikdy nebude jako teď. Navíc za pár měsíců končíme školu a pochybuju, že bychom se vídali tak často, abychom spolu mohli něco mít."
"Jasně... přesně to si taky myslím," přikývl James a na jediný kratičký okamžik dal najevo své vnitřní pocity - kousl se do rtu a oči se mu zaleskly. Pak ale jen zakroutil hlavou a pokračoval v chůzi.
"Tohle ale nemyslím, jakože se spolu přestaneme odteď přátelit. Chtěla bych se s tebou kamarádit dál, ale jen se musíme snažit zamezit těm pocitům, které by nás mohly popadnout a podobně. Víš co myslím?"
"Vím."
"To jsem ráda, že si takhle rozumíme! Je skvělé mít s klukem takový vztah! Kdo by to byl řekl, že z Lily Evansové a Jamese Pottera budou jednou nejlepší přátelé!" zvolala se smíchem a určitě ani netušila, že se střepy do jednoho nejmenovaného srdce každým tímto slovem zarývají hlouběji a hlouběji. Určitě ani netušila, že ten, co se směje společně s ní a tváří se šťastně, ve skutečnosti krvácí.
Sedmé ročníky brzy čekaly zkoušky dospělosti - OVCE a tak většina studentů byla zalezlá v knihovně a snažila se dostat do svých přepracovaných hlav ještě další informace. Lily s Jamesem patřili mezi ně. Byl na ně zvláštní pohled. Vůbec nepůsobili jako zamilovaný pár - spíš jako přátelé mezi kterými k ničemu nedošlo. Učili se spolu a teď akorát přišli uklidit knihy zpět do polic.
Lily se natahovala tam, kam nemohla v životě dosáhnout a navíc jí v cestě stál James. Postavila se na špičky, chytla se ho za ramena, aby neztratila rovnováhu a knihu jen na nedostatečný kousek zasunula do police. Ale v tu chvíli i přesto, že se držela Jamese, zavrávorala a málem by spadla, kdyby ji James nechytil.
Přišlo to tak náhle. Tak nečekaně a tak prudce, až jí samotnou překvapilo, co s ní ten jediný pohled udělal. Vytřeštila oči. Cítila jeho ruce kolem svého pasu a on musel cítit ty její na svých ramenech. Ani jeden z nich si neuvědomoval, co se to děje. Lily nevnímala nic kolem sebe. Nebyla si vědoma toho, že přesně před několika týdny se dohodli, že k této situaci nesmí nikdy dojít. Nebyla si vědoma ničeho. Jen těch smutných hnědých očí.
A ve chvíli, kdy si začala uvědomovat, že on jí drží kolem pasu, že dělá přesně to, co mu zakázala, že ona má položené ruce na jeho ramenech, že mu vpíjí pohled do očí, že tohle by opravu neměla dělat, že by ho měla pustit, otočit se a rychle se s ním rozloučit, tak v tu chvíli ho políbila.
Tohle bych neměla, to bych neměla... to nesmím...
Ruce jí zajely do jeho vlasů, jeho dlaně ji hladily po zádech. Cítila jeho horký dech. Slyšela tlukot svého srdce, které bilo jako zvony nad kostelem, tak zoufale, jako když zvoní umíráček.
Musím jít... to ne, to nejde... Co to tu provádím? Musím přestat...
Oči měla zavřené a nedokázala je otevřít, nedokázala přestat. Dlaněmi mu hladila tváře, krk, šíji... On jí to vše několikanásobně oplácel. Kniha, kterou jen na kousíček zastrčila do police, s ohlušujícím rámusem spadla jim přímo k nohám.
Oni si jí nevšímali.
Čechrala mu vlasy, jeho vůně jí naplňovala štěstím a svět se s ní točil. Tiskla se k němu a tiskla, jako kdyby to mělo být naposled, co je mu tak blízko. Její dotěrný hlásek, který se každému ukrývá kdesi v hlavě, nechtěl a nechtěl zmlknout. A ona přesto dál setrvávala v jeho náručí, když...
"Co se to tu děje?! Co to děláte?!" ozval se jim přímo za zády nepříjemný hlas. "V mé knihovně! Znesvěcujete mé knihy! To si vyprošuji! Jak..."
Lily od Jamese okamžitě odskočila.
Žena, která měla už čtyřicítku dávno za sebou, se na ně dívala tak nasupeně, jak to u ní ještě nespatřili.
"... se opovažujete?! Tu knihu, která vám tak odsouzeníhodně spadla na zem, uklidíte na místo a nemyslete si, že nebudu řešit s ředitelkou vaší koleje, co spolu vy dva provádíte!"
A nechala je tam oba dva ohromeně stát a odpochodovala od nich nejspíš rovnou k Minervě McGonagallové.
Lily se koutkem oka zadívala na Jamese. V hlavě měla takový zmatek, jako snad ještě nikdy v životě.
"Než přijde Minie, tak máme ještě fůru času..." nadhodil.
Lily se usmála. Udělala krok k Jamesovi a on jí obtočil ruce kolem pasu.
"Času na co?" zeptala se a svůj zářivě zelený pohled upřela přímo do jeho očí.
"Hádej, můžeš třikrát..."
Nehádala. Nechtěla hádat. Nechtěla mluvit. Něco uvnitř jí napovídalo, že jestli je nějaká chvíle vhodná k mlčení, tak je to určitě tahle.
"Rychle! Sedneme si sem!"
"Nikdo tam není?"
"Ne, nikdo..."
"Jasně, tak jdeme sem."
A dveře kupé se otevřely a dovnitř se společně s těžkými kufry vsoukala Lily následovaná stejně naloženou Jessicou. Kouzlem dopravily kufry do horních přihrádek na zavazadla a sedly si k oknu naproti sobě. Oběma dívkám padl pohled na hrad, který tak čněl nad okolní krajinou. Působil majestátně a vzbuzoval respekt.
Obě dvě naplňovala úzkost. Úzkost z toho nového, co je čeká. Úzkost z toho starého, co musejí opustit a co nenávratně ztrácejí.
"Lily?"
"Hm."
"Uvědomuješ si, že je to možná naposledy, co se díváme na Bradavice?" zeptala se jí.
"Uvědomuju, ale zároveň si to neumím představit," přiznala Lily a nedokázala odtrhnout oči od venkovního výjevu.
"Lily, pamatuješ si na to, jak jsme se poprvé setkaly? Tenkrát ve vlaku?" ptala se dál Jessica. "Ty jsi byla taková malá vystrašená a..."
"A ty jsi byla zrovna taková!" zasmála se Lily.
"A nebo jak si se pořád hádala s Jamesem! Kdo mohl tenkrát tušit, že z toho bude tohle!"
A Lily se stále dívala na Bradavice. V mysli se jí začalo rojit nesčetně dalších vzpomínek a jedna hezčí než druhá.
"...anebo jak jsme se jednou schovaly na těch klučicích záchodech... to bylo snad někdy ve třetím ročníku... to bylo..."
"Jessie..." promluvila Lily a nedokázala zadržet slzy, která ji naprosto neplánovaně vytryskla z očí. "Buď zticha, prosím..."
Ale Jessica vzpomínala dál. Cítila se naprosto stejně jako Lily, to Lily věděla, ale Jessica byla mnohem silnější osobnost než ona. Jen tak něco jí nedonutilo k tomu, aby veřejně dávala najevo své city, aby jí stekla po tváři slza nebo se jen třeba kvůli tomu, že jí je zle, vymluvila z vyučování. To už to muselo být opravdu vážné, aby to nedokázala překousnout.
Lily se dívala na hrad a pozemky kolem něj. Všechno stálo a vlak jakoby se nechtěl rozjet. Jakoby jim chtěl připomenout, že se mají se školou ještě rozloučit a naposledy se na ní podívat. Lily se přes závoj slz, který se tak urputně snažila zničit, loučila s každým keříkem, s každou věží a s každým stéblem trávy a kamínkem na cestě.
"My jsme se ani nerozloučili s Hagridem!" uvědomila si Jessica. "Třeba ho už neuvidíme... Umíš si to představit? Venku zuří válka a co my si v ní počneme?"
"Jessico..." zaprosila Lily zoufale. "Buď zticha, prosím!"
"No ale umíš si představit, jak to bude..."
"Jessico, drž klapačku!"
"Nebudu držet klapačku! Copak nechápeš, že se takhle loučím?"
"Ne, nechápu, jenom mě tím deptáš!"
"Ty mě těma tvejma slzama taky," namítla Jessica.
"To teda jo... vždyť s tebou to nic nedělá!"
"Héj... já nejsem z kamene!"
"Jasně, to už jsme řešily. Ty nejsi z kamene, ale z ledu, protože ten stejně jako ty dokáže i roztát," odrecitovala Lily.
"No vidíš, jak si to hezky pamatuješ!" usmála se černovláska.
A v tu chvíli se dal vlak do pohybu. Oběma dívkám se roztlouklo srdce, oběma dívkám se pohled stočil k okénku a k hradu, který jim měl za pár chvil zmizet z očí. Jakoby doufaly, že se to nikdy nestane a zároveň se těšily, až jim zmizí z dohledu, protože tušily, že v té chvíli začne nová éra.
A v okamžiku, kdy i ta nejvyšší věž bradavického hradu zmizela v korunách stromů, tak v tu chvíli se podívaly zpátky na sebe. Jessice z očí tekla slza. Rychlým pohybem si ji setřela.
"Tak vidíš... I ten led někdy roztaje..."
Lily nervózně přecházela po pokoji. Každou chvilkou by měl přijít. Byla tak nervózní, jako kdyby to byla ona sama, kdo jde k jejim rodičům na první nedělní oběd. V dopise Jamesovi napsala všechno, o čem by měl mluvit nebo naopak nemluvit s její matkou a to samé i s otcem. O sestře se ani slůvkem nezmínila, protože věděla, že stejně nebude doma ale u svého přítele. Dále mu pak napsala, jak by měl být oblečený a jak se u nich doma chovat. Byla náročná.
Ve chvíli, kdy seděla na posteli a netrpělivě si pohrávala s brkem ležícím vedle ní, zazvonil zvonek a ona ihned netrpělivě vyskočila. Zkontrolovala svůj odraz v zrcadle a běžela po schodech dolů. Nestihla mu sama otevřít. Když scházela posledních pár schodů, už měla její matka v ruce překrásnou květinu a ještě krásnější čekala v rukou Jamese přímo na ní.
"Ahoj!" pozdravila a přiběhla k němu a chytla ho za ruku, aby mu dodala trochu odvahy. Tvářil se totiž tak rozpačitě, že to jeho jménu nebylo ani hodno. James Potter byl vždy sebevědomý a takový by měl být i nadále.
"Mami, tati... tohle je James. James Potter," představila jim ho. "A tohle jsou mí rodiče, Jamesi," ušklíbla se ještě na něj.
Počáteční nesmělost (ať ze strany rodičů nebo Jamese samotného) rychle vyprchala a on se začal nerušeně bavit s jejími rodiči. Paní Evansovou natěšil na paní Potterovou, protože jak zjistili, obě dvě si potrpěly na tom, aby jejich domy byly plné všelijakých květin a pana Evanse uspokojil tím, že se věnuje sportu a nebere drogy.
"Tak jakej jsem byl?" zajímal se hned, jakmile za nimi zapadly dveře Lilyina pokoje.
"Úžasnej! Jsou z tebe úplně paf!" zasmála se uvolněně Lily a objala ho kolem ramen.
"A nemyslíš, že bude divný, když se tady u tebe na nějakou dobu zdržíme?" zeptal se ještě James a pobavené jiskřičky mu hrály v očích.
"Myslím, že už jsou na všelijaké věci zvyklí. Nezapomínej, že mám starší sestru!"
"Neboj... nezapomínám," ujistil ji a zámek v tu chvíli nějakým záhadným způsobem cvakl.
"Na co zamykat dveře, když se zamknou sami, že?" zasmála se Lily.
Nedostala odpověď. Ani ji nečekala. Přišla totiž další z těch chvílí, které jsou vhodné jen a jen k dlouhému mlčení.
Místnost zahalovalo šero. Letní vítr pofukoval do záclon otevřenými okny a zvedal je do výše. Do pokoje zářil půlměsíc a nakukoval, co se to uvnitř děje. Byl to pro něj žalostný pohled.
Police, které původně visely na stěnách se rozlámané válely po zemi, židle tam ležela obráceně a stůl byl rozštíplý v půli. Závěsy někdo roztrhal na drobounké cáry, matraci někdo rozpáral a kousky z ní se válely po celé místnosti. Veškeré knihy, brky, tužky a papíry někdo ve vzteku mrsknul na podlahu, až se rozkutálely do všech koutů pokoje.
Ale nejhorší na tom všem byl ten pláč. Ten zoufalý pláč, který drásal uši, řezal do duše a nejvíc zasahoval do srdce. Rozléhal se v místnosti, okny se dral až na zahradu a zahradou dolehl až do ulice.
Už to ale bylo lepší. Už tam někdo u ní byl. Teď už ji někdo utěšoval. Teď už ji někdo objímal. Teď už se necítila tak sama. Vzlykala, zoufala si, plakala, křičela... ale už tu někdo byl! Teď už James věděl, co se stalo. Teď už v tom nebyla jen ona.
Z očí ji už netekla jediná slza. Už neměla sílu na to, aby ještě nějakou ze sebe dokázala vydrat. Už neměla energii na to, aby trhala závěsy, párala matrace a cupovala polštáře. Už neměla vztek. Už cítila jen tu bolest. Jenom tu bolest a víc nic.
Proč jen brala ten telefon? Proč se jen musela o té autonehodě dozvědět? Proč, sakra proč?!
"Já už teď... já už teď nemám proč žít..." vzlykla mu do ramene.
"Ale máš, Lily moje, vždyť přece máš..." zašeptal zoufale.
"Ne... já nechci žít..."
"Ale co já... ty bys mě tu nechala?" ptal se a konejšivě s ní houpal, hladil ji po vlasech a tiskl ji k sobě aby si nic neudělala.
"Oni mě tu taky nechali!"
"Nenechali, museli odejít..."
"Nemuseli! Vždyť mohli ještě žít!" zvolala vztekle a rozechvěla se dalším pláčem.
"Vždyť oni tu jsou! Dívají se na tebe. A jsou moc smutní z toho, jak tě vidí!"
"Tak neměli umírat! Proč mi to udělali? Proč? Jamesi... řekni mi proč..." šeptala zoufale. "Já je potřebuju… potřebuju rodiče…
"Každý jednou odejde... Někdo dřív a někdo později," připomněl ji krutou pravdu. "My dva taky umřeme a kdoví, jestli to bude zítra, za rok, za dva... nebo až za šedesát let..."

Zelené oči, zelená zář - II. část

16. února 2007 v 14:37 | Brabikate |  kapitolovky - nedokončené
II. část
"Jess... Jessie..." žadonila Lily na svou černovlasou kamarádku, která seděla na posteli a naštvaně zírala na zem. "Všechny druhé ročníky tam mají jít, tak pojď..."
"Jenže mě se tam nechce!" rozčilovala se už poněkolikáté.
"Ale musíš tam jít!" přesvědčovala jí dál.
"Já se prostě nechci dívat na to, jak vyhraje Potter s Blackem a budou se před všemi naparovat!" zamračila se na ní.
"Jo, to se nechce asi nikomu, ale je to jen pitomá soutěž v soubojích. To nic neznamená!" přesvědčovala jí dál. "A to, že si z tebe dneska vystřelili, tak to bych vůbec neřešila. Ze mě si dělají legraci kvůli lektvarům a Slughornovi pořád. Jednoduše závidí, že jsem lepší. A takhle jim ještě ukážeš, že se jich bojíš."
"Já se jich nebojím!"ohradila se honem Jessica.
"Ale to si oni nemyslí" usoudila zrzka. Postavila se. "Tak já teda jdu. Budu si hold muset najít někoho jiného do dvojice. Měj se."
"Počkej..." zarazila jí neochotně Jessika. "Já teda půjdu."
Soumrak za okny prozrazoval letní podvečer. Kdekoho by lákalo se v tuhle chvíli venku procházet, pozorovat západ slunce a oblohu plnou zářivých barev, které takový západ slunce obyčejně doprovází a třpytivý odraz toho všeho na hladině jezera…
Jenže většina studentů neměla na tohle ani pomyšlení. Seděli ve společenských místnostech a pohroužení do knih a výpisků. Ne že by to tak vypadalo po celý rok, ale dnes večer zasedli k učení i ti, kteří se na něj přes celý rok ani nepodívali. Zítra je totiž čekali závěrečné zkoušky.
V rohu místnosti se krčila v křesle i Lily. Zelené oči jí nad zápisky lítaly rychlostí blesku. Z ničeho nic ale najednou zaklapla knihu a vzdychla.
"Nechám toho," prohlásila. "Tak hold neudělám zkoušky, no…"
Černovláska vedle po ní střelila zlým pohledem.
"Prosím tě! Vždyť tobě jde učení nejlépe z celého ročníku! Ty je zvládneš i když se na to ani nepodíváš!" utrhla se na ní.
"Neučím se nejlépe," namítla. "Nejlépe se učí Potter a Black. A ještě Remus."
"Já jsem řekla, že se UČÍŠ nejlépe. Zapomínáš, že oni se vůbec neučí a taky je to vidět - teorii vůbec nezvládají," zhodnotila své spolužáky Jessica a nezapomněla se ohlédnout přes rameno. Seděli tam oba dva. James Potter, Sirius Black.
"Hele," zvýšila hlas, aby jí slyšeli i oni, "vidíš ty knížky, Lily? Nebo mám vidiny? Oni se učí!"
Black se na ní okamžitě podíval.
"Každý musí někdy začít," pokýval sklesle hlavou.
"Ještě včera jste se ale vychloubali, že se učit nebudete," nadhodila Lily a zazubila se na Pottera.
"To víš," vložil se do toho Pettigrew. "Oni už se neměli čím vychloubat, protože už všechny svoje zásoby vypotřebovali, tak si museli vymyslet něco nového. Co na tom, že to není pravda?"
Za to na něm sice přistály obě dvě knihy, které si přinesli, ale za uznalý smích od Lily, Jessicy a Remuse mu to stálo!
O několik měsíců později ležela stejná skupina spolužáků venku v trávě u jezera vychutnávajíc si poslední paprsky letního slunce. Lily si chtěla číst, jenže teď v poledne jí slunce oslňovalo oči natolik, že vůbec nic neviděla. Zavřela tedy oční víčka a lehla si na zem.
Několik metrů vzdálený pozorovatel z ní ale nemohl odtrhnout oči.
Najednou se jí vlasy jakoby víc leskly ve slunci. A štíhlá postava mu jakoby rázem připadala přitažlivější. Od konce prázdnin si jí ještě pořádně neprohlížel. Proč by taky měl?
Ale ležela tu. Kousek od něj. Slastně zavírala oči. A on od ní nedokázal odtrhnout pohled.
Cítila to. Věděla, že se na ní někdo dívá. Možná intuice. Bylo jí to protivné.
Posadila se.
Rozhlédla se kolem sebe a s překvapením zjistila, že je to Potter.
"Na co koukáš?" zeptala se ho. Lekl se.
"Ee.." zrozpačitěl. "Jenom jsem se zamyslel."
"Ono to umí i myslet…" neodpustila si uštěpačnou poznámku.
Jestli byl před tím vyvedený z míry, tahle její slova ho odnesla zpátky na zem. Před ním seděla Lily Evansová. Nikdo jiný. Evansová.
"Hele, radši si čti." doporučil jí výhružným tónem.
Zrzka pokrčila rameny.
"To ty ses na mně díval," připomněla mu. Dál si ho ale nevšímala. Znovu si lehla do trávy a zavřela oči.
Přes všechno přemáhání však oříškově hnědé oči k ní ten den nejednou zabloudily. Myšlenky mu chodily směrem, který se mu ani v nejmenším nezamlouval. Nejednou ho napadlo, že na jemné rysy v jejím obličeji se příjemně dívá. nejednou se přistihl, že si přeje, aby otevřela oči. Teď, když s ním mluvila, si všiml, že jsou zelené. Zářivě zelené.
Jakmile zjistila, že Remus Lupin se svými kamarády odchází už od večeře, přežvýkala rychle sousto, které měla v puse a zavolala si ho k sobě. Nechápavě ukázal na sebe, jestli volá opravdu jeho. Když Lily přikývla, oznámil něco svým kamarádům a šel za ní.
"Potřebuji s tebou mluvit," vysvětlila mu jakmile se k ní přiblížil. "Nejlépe o samotě."
Podezíravě se na ní zadíval.
Po chvilce dojedla i ona a šla rovnou z velké síně směrem do Nebelvírské věže. Nikde nikdo.
"Potřebuji se tě na něco zeptat," začala. "Víš, nemohla jsem si nevšimnout jistých…ehm… podezřelých okolností."
Všimla jsi, jak v něm při jejích slovech hrklo. Nedal na sobě však nic znát a pozorně poslouchal.
"Nedávno jsme probírali vlkodlaky. A nemůžu si pomoct - musím se tě zeptat…"
Zastavila. Nevěděla, jak má dál pokračovat. Trochu teď litovala, že vůbec začala.
Remus jí sklesle pozoroval.
Došlo mu, že na to nejspíš přišla. Už jí viděl, jak od něj odchází a jak se s ním přestává bavit. A při tom si spolu tolik rozuměli!
"Ty jsi vlkodlak, viď?" zeptala se. Byla si tím však téměř jistá. V hlase však bylo slyšet zaváhání. Remus si ho ale vyložil naprosto jinak. Myslel si, že ta váhavost je určená jemu, že se ho bojí…
"Jo, jsem" hlesl. Připraven na nejhorší.
Absolutně ale nečekal to, co právě udělala.
Zelené oči se zalily takovým soucítěním, že člověk by ani neřekl, že Remus je tady ten poškozený. Přistoupila k němu a objala ho.
"Ach Remusi, to musí být strašné!" řekla tiše.
Věděl, že kdyby je teď zahlédl James, do smrti by mu to neodpustil. On teď ale k Lily pociťoval naprosto jiný cit než jeho kamarád. Byl to vděk. A Lily si mohla být jistá, že jí tenhle okamžik bude oplácet až do konce života.
Byla ještě přestávka, ale všichni už stačili přejít z jedné učebny do druhé, tak jen vysedávali u lavic, povídali si a čekali na zvonění. Lily seděla ve své lavici a její kamarádka se uvelebila hned vedle. Lily jí něco živě vysvětlovala a Jessica horlivě přikyvovala. Zajímavý podhled. Lily, ale do toho byla tak zabraná, že si neuvědomila, že divoce mává rukou.
Tedy uvědomila, ale to už bylo pozdě.
Jedním pohybem si ze stolu smetla všechny ruličky pergamenů, které si za celý den popsala výpisky z hodin a ty se vesele rozkutálely po zemi.
"Ups.." ztuhla v půlce věty.
Než se však stačila vůbec sehnout a začít to všechno sbírat, přiběhl tam Potter, zamával hůlkou a všechno mu přiletělo do nastavené ruky. Položil to Lily zpět na lavici.
"Díky" vyhrkla Lily překvapeně. Jen se usmál a zas si odešel sednout ke svým kamarádům.
"Není nějaký divný?" otočila se ke své černovlasé kamarádce.
Jessica pokrčila rameny a uculila se.
"Má tě rád, no," řekla s úšklebkem.
"To tak! Podle něj jsem jenom trapná šprtna!" zamračila se Lily. Už jí to od něj ale ani tolik nevadilo, naučila se toho nevšímat. I když… Kdy jí tak naposledy řekl? Nemohla si vzpomenout…
"Hele Evansová," ozvalo se za ní a někdo jí zaklepal na rameno. Bylo jí tu o něco víc než v předchozí vzpomínce. Otočila se. Dívala se do hnědých oříškových očí. Zablesklo se v nich.
"No, co potřebuješ, Pottere?" zeptala se odměřeně.
"Jen se tě chci zeptat…" promluvil a prohrábl si elegantním pohybem rozježené vlasy. Nadzvedla obočí. "Víš, jak se jde příští víkend do Prasinek, tak já jsem se chtěl zeptat, jestli bys nešla se mnou. Takže šla bys?"
Pozoroval jí se směsicí sebevědomí a nervozity, bylo to vůbec poprvé, co jí někam pozval. Již dlouho jí ale naznačoval, že by s ní rád víc než kamarádil. Jenže ona ho nebrala ani jako kamaráda. Viděla v něm jen sebevědomí. Stejně jako teď.
"A proč bych měla jít?" zeptala se a přimhouřila oči. Zářivě zelené. Teď se mu o nich i zdálo.
"J-já myslel, že bys šla…" vykoktal. Už před tím se cítil nejistý, ale teď mu dočista srazila naděje.
"Tak to jsi myslel špatně," ušklíbla se a odvrátila se od něj pryč. Cítila se trochu provinile. Jenže v mysli se jí vyrojila vzpomínka na dobu, kdy jí neřekl jinak než šprtko a veškerá provinilost byla ta tam.
James Potter se sklesle odploužil pryč. Šel se někam projít, na nic jiného neměl náladu. Když však příští víkend uviděl Lily Evansovou, jak se vesele směje po boku havraspárského prefekta, umínil si, že od té chvíle se ho už jen tak nezbaví. A jednou… možná… se v Prasinkách bude procházet ruku v ruce s ním.
Byla to jejich první hodina přeměňování v sedmém ročníku. Lily se snažila alespoň trochu vnímat povídání jejich profesorky, ale příliš jí to nešlo. Pohled se jí neustále stáčel k Potterovi. Nechápala to.
Celé roky se choval jak největší hlupák pod sluncem, sebevědomí z něj jen zářilo. Jenže teď, jakoby se vrátil po prázdninách úplně vyměněný. Třeba je to jenom přetvářka. Třeba se skutečně změnil.
Pozorovala, jak pozorně poslouchá profesorku McGonagalovou a dělá si výpisky z jejího výkladu. Všimla si, jak se k němu otočil Black a posměšně se ušklíbl. James si ho však nevšímal.
Třeba už jí nechce. Třeba jí chce ještě víc.
"Slečno Evansová," vytrhla jí ze zamyšlení profesorka. "Mohla byste nám zopakovat, co jsem teď říkala?"
Lily se kousla do rtu.
"Nedávala jsem pozor, paní profesorko, omlouvám se," odpověděla jí.
"No dobrá, jednou vám to prominu," uznala profesorka přísně. "Ale ať se to už neopakuje, slečno Evansová."
Lily jí ujistila, že už bude dávat pozor a profesorka začala opět vykládat o kouzlech, která se letos budou učit. Lilyin pohled se automaticky stočil k Potterovi. Chtěla si za to vynadat, ale zjistila, že se na ní James dívá.
Usmál se na ní a ona mu úsměv oplatila.
"Hele Lily," ozval se jednou odpoledne James. "Dřív jsem se choval jako blbec, jsem si toho vědom, ale teď už se chovám líp, ne?"
Lily pokývala hlavou ze strany na stranu, jakože si není jistá. Dělala si z něj legraci.
"No a tak jsem se chtěl zeptat, jestli bys se mnou nešla do Prasinek." zeptal se jí na otázku, kterou jí nepoložil už nejméně půl roku.
Zaskočil jí.Vůbec to nečekala. Myslela, že jsou kamarádi. Nebo nemyslela?
"Víš, Jamesi… Já nevím. Asi ne. Nemůžeme to uspěchat," řekla a zahleděla se mu do očí.
"Co uspěchat?! Vždyť´já už se tě snažím pozvat dva roky!" upozornil jí. Byl naštvaný. Nenechal jí nic říct a odkráčel nasupeně pryč.
Poslední půlrok se spolu spřátelili. Strávili spolu volný čas, povídali si, smáli se. Chtěl aby ho poznala i z jiné stránky než ho doposud znala. Změnil se kvůli ní. Šel teď na jisto. A přesto ho odmítla!
Jak teď ale litovala, že mu něco takového řekla! Stejně bude sama, protože Jessicu už někdo požádal, aby s ním do Prasinek šla. Takhle mohla strávit krásné odpoledne. Jenže ona se bála. Celý ten půlrok byla zmatená, překvapená jak Jamesovým, tak svým vlastním chováním.
Stejně tak jako v příštím okamžiku.
"Jamesi!" zvolala. Otočil se. Vypadal zklamaně. "Já-já tam s tebou půjdu."

Zelené oči, zelená zář - I. část

16. února 2007 v 12:29 | Brabikate |  kapitolovky - nedokončené
I. část
"Avada kedavra"
Prudké zelené světlo vystřelilo přímo na ní. Než se vůbec stačila naposledy podívat na svého syna, něco jí strhlo k zemi.
Chtěla vykřiknout.Všude jen zelená.
Padala.
Čas se zastavil.
Tma. Ticho.
"Mamí…" ozval se jakýsi dětský hlas a tma jako mávnutím proutku zmizela. Ten hlas patřil malé holčičce. Zrzavé vlásky jí neposlušně poletovaly u obličeje. Její matka stála u kuchyňské linky a krájela zeleninu k obědu. Byl parný letní den.
"Copak Lily?" zeptala se žena unaveně.
"Petunie mě zase podezřívá z toho, že jsem nějak udělala, aby zakopla." stěžovala si.
"A ty jsi chtěla, aby zakopla?" zeptala se paní Evansová. Děvčátko zaváhalo.
"Eee… Byla jsem na ní naštvaná, ale stála jsem od ní daleko! nemohla jsem to být já!" dupla si pánovitě a ruce založila v bok.
"No, no, no… Klidněte se, mladá dámo!" zarazila jí matka. "Takže ona prostě zakopla?"
Zelenooká dívka se zamyslela.
"Já nevím. Vypadalo to, jakoby zakopla, ale…"
"Ale co?" pobídla jí netrpělivě matka.
"Vypadalo to jako nějaké kouzlo!" vyhrkla Lily.
"Ale jdi…" poplácala paní Evansová po hlavě svou dceru. "Kouzla přece neexistují."
V jídelně seděl kolem stolu muž, jeho manželka a dcera. Snídali. Dívce mohlo být nanejvýš jedenáct let. Byla to ta samá, co v předchozí vzpomínce.
Za pár okamžiků dovnitř vstoupila její o dost starší sestra. Vlasy svázané do úzkostlivého culíku a v ruce nesla pár dopisů
"Lily přišel nějaký dopis" oznámila znuděně. "Mám jí ho dát?"
"Jistě" přikývl otec. "Pokud je adresován jí…"
Petunie hodila po zrzavé dívce dopis tak, že jí málem spadl do čaje. Lily jí za to zpražila zlým pohledem.
"No tak, Petunie…" mírnila jí matka. "Chovej se rozumně."
To už si ale Lily netrpělivě vyndávala dopis z obálky. Pošta jí přece nechodila každý den!
Se zatajeným dechem si začala číst.
ŠKOLA ČAR A KOUZEL V BRADAVICÍCH
Ředitel : Albus Brumbál (nositel Merlinova řádu první třídy, Velký čar., Nejvyšší divotvorce, Nejhlavnější hlavoun, Mezinárodní sdružení kouzelníků)
Vážená slečno Evansová,
s potěšením Vám oznamujeme, že ve Škole čar a kouzel a kouzel v Bradavicích počítáme se studijním místem pro Vás.
V příloze Vám zasíláme seznam všech potřebných knih a vybavení.
Školní rok začíná 2.září. Očekáváme vaši sovu nejpozději 31. července,
Se srdečným pozdravem
Minerva McGonagalová
zástupkyně ředitele
"Ukaž, drahoušku, co ti to přišlo?" zajímala se paní Evansová.
Lily Evansová, zmatená a otřesená, se natáhla přes stůl a podala své matce ten záhadný dopis.
Žena si ho zamračeně přečetla.
"To si s tebe asi někdo dělá blázny, broučku." zhodnotila to její matka a podala dopis manželovi. I ten na to měl stejný názor.
Třeba to ale byla pravda, přemítala Lily. Třeba opravdu umí kouzlit. Všechno by se tím vysvětlovalo. Všechny ty zvláštní události…
"Tak ahoj, ty naše čarodějko!" poplácal naposledy Lilynin otec svou dceru po zádech a pomohl jí dostat těžký kufr a klec se sovičkou do vlaku.
"Ahoj" rozloučila se jedenáctiletá dívka. "A pozdravuj mámu!" popotáhla.
Vlak se začal rozjíždět, takže se jen vyklonila z okna a mávala, co jí ruka stačila, dokud se koleje nestočily a nástupiště společně s jejím tatínkem nezmizelo za zatáčkou.
Celá nervózní procházela uličkou a nakukovala do jednotlivých kupé. Všude někdo seděl a jí připadalo trapné jen tak mezi ty mnohem starší spolužáky vejít. Vždyť ona neznala jediné kouzlo! Pár jich viděla, to ano. Ukazovala jí je paní z ministerstva, která měla na starosti, aby všichni děti mudlovských rodičů věděli, kam jít a že to všechno je pravda.
Konečně jedno téměř prázdné objevila. Seděla tam pouze jedna černovlasá dívka, která jela taky nejspíš prvně.
"Ahoj" otevřela Lily dveře a nesměla pozdravila. "Máš tu volno?"
"Ahoj. Jo jasně, pojď si sednout." usmála se na ní černovláska.
Lily se nervózně usadila naproti ní. Něvěděla, kam se má dívat.
"Já jsem Jessica Simonová" představila se nakonec černovláska. "Ale říkej mi Jess."
Lily přikývla a také se jí představila.
"Jdeš do prvního ročníku?" zeptala se po chvilce ticha.
"Jo" přikývla Jessica.
"Moji rodiče jsou mudlové" oznámila jí Lily. Paní z ministerstva jí řikala, že někteří na ní budou kvůli tomu hnusní a ohrnovat nad ní nos. Tak si jí chtěla otestovat.
"To moji jsou sice kouzelníci, ale tátovi rodiče jsou mudlové..." usmála se Jess. "To toho asi moc o kouzelnickém světě nevíš, co?"
"Nevím." přikývla zrzka.
"Tak já ti to budu vyprávět, chceš?"
Když vstoupila do Velké síně, málem oněměla úžasem. Zvenčí vypadal hrad majestátně a velice, ale to nebylo nic oproti této místnosti. Nejvíc ze všeho se jí líbil ten strop. Jakoby se skrz něj dívala na oblohu...
Pak si ale uvědomila, že na ně mluví ta profesorka, co se představila jako McGonagalová.
"...až vás přečtu, posadíte si klobouk na hlavu a on vybere kolej, která se od té chvíle stane něco jako vaší rodinou a posadíte se k jejímu stolu."
"A jak budeme vědět, že tam máme jít?" sykla k Jessice.
"Bude nás vyvolávat! Ty jsi neposlouchala?" podivila se Jess. Lily Evansová se svatouškovsky usmála.
"Ackerly Josh" přečetla profesorka první jméno na seznamu a vysoký blonďatý chlapec, který postával kousek od ní se vydal trochu roztřeseně před stoličku. Posadil se a velký záplatovaný klobouk si posadil na hlavu.
Vypadalo to, jakoby klobouk o něčem přemýšlel. Tomu se Lily musela usmát.
Ale on opravdu přemýšlel!
"Mrzimor!" vykřikl pak a Lily zůstala s otevřenou pusou stát.
A zařazování pokračovalo. Další dva šli do havraspáru. Třetí - jmenoval se snad Black, šel do Nebelvíru a několik dalších šlo do Zmijozelu.
"Evansová Lilyan" přečetla další jméno a Lily měla pocit, že jí někdo polil ledovou vodou. Jakoby všichni v síni pozorovali jen jí.
Došla ke stoličce, vzala klobouk do rukou, sedla si a posadila si ho na hlavu.
"Hmm... koho to tu máme?" ozval se až příliš hlasitě nějaký hlas uvnitř její hlavy. Polekaně sebou škubla.
"Ano, už vím... Nebelvír!" křikl na celou Velkou síň.
Ozval se hurónský jásot u stolu úplně napravo. Bylo jí jasné, kam má tedy jít. Šťastně se usmála a vyrazila vpřed.
"Výborně! Slečna Evansová nám opět předvedla, jaký má talent!" rozplýval se mohutný profesor lektvarů nad jejím kotlíkem ke konci jedné obzvlášť těžké hodiny.
"Dvacet bodů pro Nebelvír!" přidal si. "Nejrychleji z celé třídy a bez jediné chybičky!"
Lily se jen rozpačitě pousmála, protože nevěděla, co na to říct. Naštěstí ji ale vysvobodil zvonek a on si rychle vyprázdnila kotlík, sbalila si věci do tašky a společně s Jessicou se co nejrychleji vypařila.
"Výborně! Slečna Evansová nám předvedla, jaký má talent!" ozvalo se za ní na chodbě uštěpačným hlasem. Zamračila se. Šla však dál.
"Dvacet bodů pro Nebelvír!" ozval se stejný hlas. To už se Lily otočila.
"Měl bys být rád, že někdo pro tvojí kolej sbírá body, Pottere! A když mi to tak závidíš, tak se trochu snaž!" křikla na něj.
Byl to však jedenáctiletý kluk, kterému na holkách ani v nejmenším nezáleží. Hlavní byli kamarádi a před těmi on se nehodlal shazovat.
"Promiň, ale ne každý touží potom být šprt." odpověděl jí ledově.
Zamračila se na něj ještě víc. Otočila se a odkráčela pryč.
Snažila se tvářit, že už myslí na něco úplně jiného, ale oči se jí nějakým nedopatřením začaly lesknout.

Zelené oči, zelená zář - úvod

16. února 2007 v 12:27 | Brabikate |  kapitolovky - nedokončené
Lily Potterovou zasáhla zelená kletba. Avada Kedavra. V okamžiku, kdy padá na tvrdou podlahu se jí v mysli promítají nejrůznější okamžiky jejího života. Jaké to jsou? Pojďte se podívat...

U jezera

16. února 2007 v 12:14 | Brabikate |  jednorázovky

U jezera

Bylo šero. Mezi stromy zapovězeného lesa prosvítaly poslední paprsky večerního slunce a na druhé straně, za majestátně čnícími Bradavicemi, se začaly nesměle ukazovat první hvězdy. Na jezeře, na tom velkém zrcadle, které odráželo všechno, co se odehrávalo na nebi nad ním, vytvářel vítr drobné vlnky.
Přijde? Nepřijde?
Seděla v trávě kousek od břehu. Na sobě měla jen letní tílko a krátkou sukni. Vždyť i ten vítr, co jí cuchal vlasy, spíše hřál, než mrazil. Byl červen, konec vyučování, poslední dny strávené ve škole.
Přijde? Nepřijde?
Dnešní den byl zvláštní. Hodně zvláštní. Něco se změnilo, něco bylo ve vzduchu. Něco se mělo stát.
Přijde? Nepřijde?
Ani nevěděla, jak ji to všechno napadlo. Jak to vůbec mohla napsat? Jak jí vůbec napadlo mu to nenápadně strčit do té učebnice? Jak to, že to všechno raději rychle nezarazila, když spatřila jeho nechápavý obličej, když si to četl? Jak to, že sem nakonec skutečně přišla? Jak to, že tady nakonec čekala, jestli...
Přijde? Nepřijde?
Byla ze sebe zmatená.
Přijde? Nepřijde?
"Evansová? Co tady děláš?" ozvalo se za ní.
Otočila se.
Přišel.
Stál tam a měřil si ji nedůvěřivým pohledem.
"Sedím tu, nevidíš?"
"Právě, že vidím," řekl on a na nic nečekal a přisedl si k ní.
"To jsi byla ty, kdo napsal ten dopis?" zeptal se, když nic neříkala.
"Ano, já," přikývla, jakoby to byla ta nejjasnější věc pod sluncem.
"Ale... Ale proč?"
"Jen tak," pokrčila rameny.
"Jen tak jsi mi vložila do učebnice obrany proti černé magii, jediné učebnice, do které se dívám, dopis, kde jsi mě vyzvala k tomu, abych sem přišel až bude zapadat slunce?" zeptal se. "A ani si se nepodepsala, nijak jsi nenaznačila, že se jedná o tebe a dokonce to nebylo psané tvým písmem."
"Jak víš, že to nebylo mým..."
"Evansová," zarazil ji. "Po těch sedmi letech znám tvé písmo."
"Nepřišel bys, kdybys věděl, od koho to je."
Zarazil se.
"Máš pravdu, nepřišel bych."
"Proto jsem se nepodepsala."
"Ale proč jsi chtěla, abych přišel?"
Poví mu to? Nepoví?
Vlasy jí v posledních paprscích slunce zářily a vítr si s nimi pohrával tak, že vyvolávaly dojem poskakujících plamínků v ohni. Musel se usmát.
Mlčela.
Pohlédla ne něj.
Poví mu to? Nepoví?
Vzdychla.
"Hádáme se, pořád se hádáme. Už od toho dne, kdy jsme se viděli poprvé, jak jsi mě nechtěl pustit z kupé a já jsem potřebovala..."
"Ty si to pamatuješ?" divil se.
"Nepřerušuj mě," zarazila ho. "Hádáme se, dohadujeme se, přeme se... Celých sedm let, každý den. A mě už to nebaví! Za dva týdny se všichni rozjedeme domů a já nechci, aby se stalo, že když se jednou náhodou potkáme na Příčné ulici, tak se jen pozdravíme a půjdem raději každý svou cestou jako někdo, kdo si absolutně nemá co říct."
"A ty si myslíš, že my si máme co říct?" Tenhle večer byl pro něj plný překvapení.
"Netvrdím, že si ve všem notujeme, že máme stejné zájmy, ale... Chodili jsme spolu do jedné třídy, do jedné koleje a sice jsem vždy dělala, jakože tě nemůžu vystát, ale vždyť víš, byla to jen hra... Vždycky jsi se choval děsně, tak jak jsem to nesnášela, ale... Teď už jsi dospěl, já jsem dospěla. Nechci, aby nás nějaké pubertální roztržky, které jsou už za námi, ovlivňovaly i v budoucnu."
"Ale proč tak najednou? Nechápu to."
"Až dneska jsem si to uvědomila. Všechno to na mě najednou dopadá. Že už tu končíme. Tak chci zachránit, co se dá," vysvětlila, ale když delší dobu nic neodpovídal, dodala: "A taky jsem se trochu musela zamyslet nad tím, co jsi mi řekl."
"Řekl jsem toho hodně, Evansová. Byl jsem rozčílený, nemyslel jsem to tak..."
"Ale měl jsi pravdu, já..."
"Takže ty mi tu nabízíš přátelství, Evansová?" přerušil ji.
"Přesně tak, nabízím ti přátelství," přikývla s potutelným úsměvem a napřáhla ruku. "Přijímáš?"
On natáhl tu svou a stiskl.
"Přijímám."
Pohlédla mu do očí.
Proč se na ni tak dívá?
Její ruka stále spočívala v jeho dlani.
"Držíš mě za ruku," připomněla mu.
"Já vím."
* * *
(o několik dní dříve)
Lily vzdychla.
"Proč vzdycháš?"
"Já nevzdychám."
"Právě jsi ale vzdychla."
"Ne, nevzdychla."
"Ale vzdychla."
"Buď zticha, kouká na nás McGonagallová."
"Ale vzdychla jsi."
"Pššt."
Lily vzdychla.
"Zase jsi vzdychla."
"Ne, nevzdychla."
"Ale proč vzdycháš?"
"Já nevzdychám."
Znovu vzdychla.
"Právě jsi zase vzdychla."
"Ne, nevzdy... Máš pravdu, vzdychla jsem!"
"Ale proč pořád vzdycháš?"
"Já přece nevzdychám pořád, já jenom..."
"Ale vzdycháš pořád, poslední dva dny jenom vzdycháš!"
"To není pravda, já přece..."
"Pořád si zamyšlená, díváš se do blba a vzdycháš, Lily!"
"To přece není pravda, já jenom..."
"Jenom tě štve, co ti řekl. Štve tě to. A především kvůli tomu, že měl pravdu."
"Cože?"
"Jak jsem řekla, štve tě to, co ti řekl."
"Kdo?"
"No ten, na koho se právě díváš."
"Já se na něj nedí..." V půlce slova vzdychla. "Dívám."
Na chvíli se odmlčela.
"Ale mě neštve, co mi řekl. Neměl pravdu, já přece nejsem taková, jak říkal..."
"Jsi si tím jistá?"
"No jasně, že jsem!"
"Tak proč tě to tak štve?"
"Já jen... nechci se už hádat. S ním."
"Vždyť nemusíš... Můžeš to všechno napravit."
"Ale jak?"
"To už je na tobě."
Zahleděla se na něj. Seděl na svém místě, vedle Blacka. Dával pozor, poslouchal výklad. Nedělal nic, co by se nemělo. Nepředváděl se. Jak dlouho takový byl? Jak to, že si toho všimla až teď? Skutečně měl tedy pravdu, když říkal, že ona, Lily, že je...
Zhluboka se nadechla.
Měl pravdu.
* * *
(ještě o dalších pár dní dříve)
"Co se tu děje?" zeptala se Lily, když si všimla, že se kolem nástěnky začíná tvořit jakýsi rozhořčený hlouček studentů sedmého ročníku.
"Ztratil se ten rozpis zkoušek... Vůbec tu není," postěžoval si Marty, spolužák z Havraspáru. "Ještě včera večer jsem si ho prohlížel, ale pořádně jsem to chtěl nechat až na dnešek, abych si u něj zjistil, na co se mám připravovat nejdřív, všechno si to rozplánovat... A najednou tu není."
"Ale jak to, že zmizel?" nechápala Lily.
"To víš, někdo se snažil být vtipný," ušklíbnul se Marty. "No nic, musím jít. Snad to tu odpoledne už zas bude."
"Měj se," kývla na něj Lily a zamračeně pohlédla na nástěnku. Vážně tam už žádný rozpis nebyl.
"Někdo se snažil být vtipný..." zopakovala si pro sebe.
Kolem ní zrovna prošla parta "Potter a spol." tím svým známým hlučným způsobem. A při pohledu na zmatenou skupinku u nástěnky vyprskli smíchy.
Zamračila se. Proč se smějí?
Ohromeně se na ně zadívala "To byli oni!"
Včera večer, když se tam ten rozpis zkoušek objevil a všichni se nahrnuli k němu, stála vedle té povedené partičky a zahlédla, jak se Black na Pottera ušklíbl a říkal mu něco v tom smyslu, že by ho docela zajímalo, jak by ostatní reagovali, kdyby se to nějakým záhadným způsobem ztratilo. Vybavovala si, jak se Potter pobaveně zasmál a Pettigrew prohodil něco v tom smyslu, že by to nebylo marné zjistit. Nedávala tomu však žádnou váhu. Brala to jako jeden z těch jejich zastrašovacích žertíků, kdy se snažili někoho důvěřivého nachytat a následně ho přede všemi zesměšnit.
A teď to tu nebylo a oni hýkali smíchy.
Zamířila k nim.
Tohle jim nedaruje.
Co si o sobě vůbec myslí?
Dohonila je kousek od schodů.
"Potřebuju s vámi mluvit, pánové," oslovila je příkře.
"Jak si přejete, slečno," uklonil se Black.
"Nemám čas na ty vtipy," odbyla ho. "Já jen... Jen nechápu, jak můžete být takhle ubozí!"
"Cože?"
"Jak vás to může pořád ještě bavit?! Vždyť to děláte už sedm let v kuse, všichni ostatní už vyrostli, jen vy se chováte stále jako malé děti! Před pěti lety to možná někomu připadalo vtipné, ale teď už je to prostě trapný!"
"O čem to mluvíš?" nechápal Potter.
"O čem to mluvím? Ty se ještě ptáš?" zeptala se s úšklebkem. "Všichni se teď nejvíc ze všeho starají o to, kdy z čeho budeme dělat zkoušky a z ničeho nic zmizí jejich rozpis. Ach, jaká to náhoda, že večer před tím se jistá partička bavila o tom, jak moc by bylo zajímavé, kdyby se ztratil! Jaká to náhoda, že když ta jistá partička procházela kolem těch, kteří rozpis hledali, vyprskla smíchy a snažila se co nejrychleji odtamtud vypařit!"
"Takže ty chceš říct, že ten rozpis máme my?" zeptal se nevěřícně Black.
Lily se falešně usmála.
"Ano," přikývla. "Už jsem se bála, že jsem to na ty vaše mozečky řekla příliš rafinovaně, ale ano, chtěla jsem tím říct, že ho máte vy. A doporučuju vám, abyste ho hezky rychle zase vrátili.
"Ale Lily, my jsme s ním vážně nemáme nic..."
"Dost těch řečí," skočila Removi do řeči. Měla jich akorát tak dost. Rozčilovalo ji, jak byli nedospělí, pubertální, neuvědomělí...
"Hele, Evansová, my jsme to nevzali. Stačí?" řekl Potter rozladěným tónem. To si skutečně myslel, že je tak naivní?
"Pottere, kdo jiný by to byl? Mě nebaví se s tebou zase hádat... Tebe možná jo, ale já jsem z toho prostě vyrostla, jasný?" rozkřikla se na něj a ani si nevšimla, že si to k nim přes chodbu namířila profesorka McGonagalová.
"Slečno Evansová," oslovila ji ještě několik metrů před nimi. "Co se to tu děje?"
"Ale Potter zase..."
"Raději mi nic nevysvětlujte, je mi to jasné," řekla přísně ředitelka Nebelvírské koleje a sjela Pottera pohledem. Pak se vrátila k Lily. "Chtěla jsem vás o něco poprosit," vysvětlila jí a Lily si až v tuhle chvíli všimla, že v rukou svírá jakýsi papír. "Dnes brzy ráno jsem si vypůjčila ten rozpis, co jsme včera večer pověsili na nástěnku. Zapomněli jsme tam totiž ještě napsat rozpis zkoušek z Lektvarů, takže jsme to teď rychle napravili. Pospíchám teď ale na hodinu, nemohla byste to tam pověsit?"
Lily se zarazila.
"Ehm, samozřejmě..." odvětila nepřítomně.
"To budete moc laskavá," řekla McGonagalová a podala jí list popsaného papíru.
Otočila se a rychlou chůzí zamířila opět pryč.
Lily vyschlo v krku a pohled jí zabloudil směrem k jejím spolužákům, kteří tam celou dobu stáli.
"Totiž..." začala a poměrně ji znervózňoval ten Potterův rozzlobený pohled. "Omlouvám se, myslela jsem..."
"Tak příště laskavě nemysli!" rozkřikl se Potter.
"Já..."
"No jasně, ty!" skočil jí do řeči a z jeho pohledu šlehaly blesky. "Už mě to štve! Jak se na nás díváš, jako bychom byli nějací podřadní tvorové, který ti nestojí za pozornost! Vůbec jsi nepostřehla, že se už rok (nebo tak nějak dlouho) vůbec nechováme jako předtím! I my jsme totiž dospěli, nám nezáleží pořád na těch blbostech, co dřív!"
Lily nevěděla, co říct.
"Ale promiň, že tě obtěžuju něčím tak podřadným, jako je existence moje a mých kamarádů. Ty se samozřejmě nemůžeš námi zdržovat od těch, co jsou výš než my," dodal a pokorně se jí uklonil.
"Jsi zahleděná jen do sebe, Evansová," pokračoval zase jiným tónem. "Proto si nevšímáš změn kolem sebe, proto si myslíš, že jsou všichni stejní a jen ty ses změnila k lepšímu."
Byly to poslední slova, které jí řekl než se protáhl kolem ní, aby mohl projít ke schodům. Zbylí tři kluci ho následovali.
"Teda Dvanácteráku," zaslechla říkat jednoho z nich. "To bych do tebe neřekl."
"Ale zasloužila si to," pokračoval další z nich.
Lily Evansová, pokořená, zmatená a se slzami na krajíčku se otočila na podpatku a rozeběhla se opačným směrem. Musela pověsit ten rozpis.
* * *
(současnost, u jezera)
"A proč mě držíš?"
"A proč jsi napsala ten dopis?"
"A proč sis mě poslední dobou vůbec nevšímal?" vydechla a zahleděla se mu do očí.
"A proč sis mě po celých těch sedm let nevšímala ty?" zeptal se tiše a přisedl si o něco blíž.
"Proč jsi mě přestal zvát na rande?" zašeptala a přiblížila se tak, aby ji slyšel.
"A proč jsi mě vždycky odmítala?"
Jejich obličeje dělila jen krátká vzdálenost.
Naklonil se k ní.
"Co to děláš?" šeptla a přiblížila se o dalších pár centimetrů blíže.
"A co to děláš ty?" zeptal se. Cítil její dech na své tváři.
V očích jí zajiskřilo.
Překonal posledních pár centimetrů, které je od sebe dělily. Dotkl se jejích rtů těmi svými a zase je oddálil.
Nadechla se.
"Neříkal jsi..." šeptla a políbila ho na rty, "..že jsme..." znovu se ho dotkla rty, jen tak jemně, jakoby o něj pouze zavadila. "...přátelé?"
Pustil její ruku a svými prsty jí zajel do vlasů.
"A kdo tvrdil..." jemně jí políbil, "...že jimi nejsme?"
Přitiskl si jí k sobě tak, až skoro nemohli dýchat. Očividně to bylo však to poslední, nač v tu chvíli mysleli. Zavřel oči, naklonil se k ní. Teď už nic neříkal. Teď už nic neříkala. Políbila ho. On políbil ji.

Ohadzovačka storočia IV.

15. února 2007 v 22:49 | GwenLoguir |  kapitolovky - dokončené


Na ďalšie ráno som si šťastná zasadla k raňajkám. V noci som si premyslela, ako bude jeho odmena vyzerať. No urobím to až na večeri... chichichi.
Elixíry mi išli nádherne. Dokončievali sme Felix felicis a keďže som si dala nesmierne záležať, vyzeral nádherne. Starý dobrý Slugy ma toľko vychvaľoval, že až. Spýtal sa ma, či si ho môže nechať. S radosťou som prikývla. Na konci hodiny niečo odlial do malej fľaštičky, podal mi ju a šepol, že sa mi môže zísť, ale nesmiem zabúdať na pravidlá a mám ho použiť v ten správny čas. Však to aj urobím. Ešte neviem kedy, ale urobím. Ba čo viac, Ufňukancov elixír bol po prvýkrát v jeho živote nepoužiteľný. Čierny ako noc a hustý ako blato. Môj bol zlatý, presne ako mal byť.
Ku podivu, ani Jamesov nebol na zahodenie.
Deň mi pretiekol ako voda a večera sa blížila. Cez deň som náhodou odchytila
Remusa a povedala mu, že Jamesa dnes veľmi poteším, ale nemá mu nič hovoriť. Veselo mi odkývol a utekal ktovie kam.
Pred večerou som ešte skočila do izby. Podišla som k zrkadlu a preletela sa očami. Dala som si dole gumku a trocha sa prečesala. Po chvíľke rozmýšľania som upustila od zvyku vždy mať vlasy v gumke či štipci. Nechala som si ich pekne rozpustené. Dala som si dole kravatu a rozopla vrchný gombík. To všetko sa priečilo sile môjho zvyku, no chcela som byť trochu príťažlivejšia. Avšak ani sto Potterov by ma nedonútilo maľovať sa. Z duše som to neznášala a zastávala názor - v jednoduchosti je krása. A takto oblečená som zbehla do klubovne, kde ma už čakali dievčatá z izby.
"Lilly!" Soňa na mňa vyjavene hľadela, "Chceš mi prebrať nejakého chlapca?"
"Neboj sa," usmiala som sa, "Nemá to nič spoločné zo žiadnym chlapcom, s ktorým si kedy chodila."
"Kočky, stavím sa, že tu ide o Pottera," moja najlepšia kamarátka Samanta ma vždy musí prekúknuť.
Ja som sa iba tajomne usmievala, "Ideme? Nechcem zmeškať večeru," súrila som ich.
"Lepšie povedané, nechceš premeškať možnosť, že ťa takto James uvidí," opravila ma.
Fajn! Vzdávam to. Prešli sme cez náš nádherný hrad. Nikdy som si až tak neuvedomila, aký je krásny. Napriek tomu, cítila som zvláštne šteklenie. Trošku som sa bála a bola nesvoja. Keď sme vstúpili do Veľkej siene, musela som si dodať odvahy.

Päť nádherných dievčat vstúpilo do Veľkej siene a mnohé chlapčenské hlavy sa za nimi otáčali. Pár dievčat zazeralo a závidelo...
Všetci sa pozerali na krásnu ohnivovlásku v strede, ktorá vyzerala ešte krajšie ako zvyčajne. Ba aj riaditeľ ju sledoval. Hľadela mu rovno do modrých očí so všetkým svojím odhodlaním a on sa na ňu povzbudivo usmial, akoby vedel, čo má v pláne. Dievčatá preplávali ku stredu chrabromilského stola. Štyri z nich sa usadili, no tá najkrajšia pokračovala hrdo ďalej až ku koncu, kde sedela štvorka chalanov, ktorých všetci prezývali Záškodníci ... z verejne známych dôvodov.
Jeden z nich, so strašne neposednými vlasmi a hnedými očami ju zasnene pozoroval a rozmýšľal, čo má v pláne. Mal pocit, akoby bola víla. V jemných rúčkach držala jeho veľké srdce, aj keď o neho nikdy nemala záujem. Stále sa približovala. Dokonca pôsobila, akoby šla rovno k nemu. A naozaj, zastala pri ňom. Celá sieň zatajila dych. Vytiahla ho za kravatu a ... obdarovala ho najkrajším bozkom v celom jeho živote.
Jemným, sladkým a vrúcnym. Presne takým, aký má byť, aj keď to bol ich prvý. Pre obidvoch niečo nové... Potom ho pustila a odišla si sadnúť k svojim priateľkám. Zasnene sa posadil a zabudol dýchať. Ani ju len nespustil z očí. Každý jeden sediaci v sieni rýchlo začal niečo šepkať svojmu susedovi. Ešte aj profesori. Riaditeľ sa iba zahľadel na profesorku transfigurácie, zľahka nadvihol obočie a usmial sa. Obaja vedeli presne, za čo to bolo. Bolo im jasné aj to, že super stíhač práve dostal tú najlepšiu odmenu, akú si len mohol priať za to, čím si vyslúžil mesiac po škole. Lilly, ešte stále prekvapená tým čo urobila a tiež tým, aké to bolo príjemné, prerývane dýchala.
James akoby v mrakotách zasnene hľadel na Petrovu hlavu, ktorá mu zakrývala výhľad na najkrajšiu ženu jeho života. Uvedomil si, že to už nie je dievča, ale žena a on už nie je chlapec, ale muž. Z nádherného snenia ho zobudil výbuch smiechu.
Sirius sa už nemohol ďalej pozerať na Jamesa a smiech sa z neho len tak rinul.
"Tichošľap! Ach, ani nevieš, aký som mal krásny sen a ty ma budíš!" škaredo zazeral.
"Máš pravdu. Minulej noci si sa veľa nenaspal," pritakal a zase vybuchol veselým smiechom.
"Na čom sa tak rehlíš?"
"Povedzte... mu... to... niekto... lebo... ja... to... nedokážem," vydal Sirius zo seba s obrovskou námahou, pretože sa zadúšal smiechom.
Remus na Jamesa súcitne pozrel: "Čo sa ti snívalo?"
James zavrel oči a spustil: "Lilly bola ešte krajšia ako zvyčajne. Ani nemala kravatu... S rozopnutým vrchným gombíkom... A jej vlasy... Tak nádherne za ňou povievali... Nemala v nich gumičku... Podišla ku mne... Vytiahla ma ku sebe za kravatu, ktorá sa mi už páči a chápem, na čo ju máme... Pobozkala ma ... Tak, ako sa určite nikto z vás nebozkával," zasnene zodvihol oči k čarovnému stropu, "Pane Bože, prečo to nie je pravda?"
Tichošľap sa už celkom dusil smiechom a Remus sa uškŕňal.
"Čo je vám také smiešne?" nechápal James.
"Paroháč, pozri sa niekde do stredu nášho stola," obrátil sa k nemu Remus, ktorého už tiež trošku premáhal smiech.
James sa tam pozrel a práve v tej chvíli sa mu stretli oči s Lilly. Žiarivo sa usmiala a odvrátila. Vyzerala presne tak, ako ...
"Môj Bože!" vydýchol James.
"No kamarát, to nebol sen," ozval sa Remus.
"Naozaj?" spýtal sa nadšene.
"Mimochodom Paroháč, podľa mňa, teraz, jej dal Snape elixír pomätenia," poznamenal Sirius, načo mu do hlavy letela misa s pudingom. Neotáľal a hneď to vrátil misou krému. Ohadzovačka, akú Rokfort ešte nezažil sa roztočila v plnom prúde. Po desiatich minútach Záškodníci svorne útočili na slizolinský stôl, hlavne na
Usmrkanca, ktorému to tak pekne nešlo.
Jamesa vo vnútri niečo príjemne hrialo a to mu dodalo veľké množstvo sily. Na počudovanie všetkých sa k ohadzovaniu pridal dokonca aj učiteľský stôl. Začal profesor Slughorn, ktorý šmaril melasový koláč rovno pani profesorke Sproutovej na hlavu. Tá sa nazlostila, chcela mu to vrátiť, no trafila Flitwicka, pretože Slugy sa zohol.
A práve takto začala najväčšia ohadzovačka storočia.
Jedla bolo stále dosť, pretože škriatkovia, ktorí netušili čo sa hore odohráva, ho stále horlivo pridávali. Po chvíľke pán riaditeľ mal v tvári krémový koláč, ktorý doňho hodil Sirius. Tomu hovorím odvaha, ale Dumby si z toho nič nerobil. Za pár sekúnd strelu vrátil s úžasnou presnosťou pomocou misy surových vajec, ktorú si vyčaril prútikom. Do Záškodníkov začala všeličo hádzať aj profesorka McGonagalová. Po prvýkrát v živote sa odviazala a celkom sa jej to páčilo.
Lilly sa tiež pridala k zábave. Mala však väčšie šťastie ako ostatní. Zatiaľ ju nikto netrafil do tváre. Rozhodla sa riskovať a pokúsiť sa trafiť Siriusa niečím lepkavým do tváre. Za to, že nielenže odstránil ochranné kúzlo z dievčenského schodiska, ale aj sa opovážil na ňu predvčerom toľko páliť. Pod stolom sa blížila ku Záškodníkom.
Osud však usúdil, že Siriusovi tie vajcia stačili... James jej šiel pod stolom rovno oproti z rovnakého, ale odlišného dôvodu. Tiež si chcel si nájsť lepšie ostreľovacie miesto, ale na Ufňukanca a zaútočiť na neho s nesmiernou chuťou. Prejavovať všetku svoju radosť a chuť žiť. Chcel, aby sa Ufňukanec umýval aspoň týždeň, aj za tú cenu, že sa tak dlho bude musieť umývať aj on sám. Ani nevedel prečo to chcel, no radosť z neho musela von a toto bola jediná dostupná možnosť, ako ju nechať vyletieť k oblakom.
No už spomínaný osud to chcel inak Zariadil, že si Lilly a James skončili v náručí.
* * *


Na druhý deň pri raňajkách profesorka McGonagalová všetkým oznámila, že včerajšia vojna sa už nesmie opakovať. Nehodí sa totiž k sláve a vznešenosti veľkolepého Rokfortu, ako ani k jeho múdrym učiteľom a šikovným žiakom.
Riaditeľ s ňou musel nerád súhlasiť. Uvedomoval si to isté čo ona, no rovnako ako jej, aj jeho detskému srdiečku sa to veľmi páčilo. Mal viac ako stotridsať rokov, a napriek tomu bol srdcom mladík. I to bol dôvod, prečo ho všetci tak zbožňovali. Pri tej slávnej vojne, ktorú prísne ututlali, mu iskierky v očiach žiarili ešte viac, ako zvyčajne. Ktovie, no čo všetko si spomenul...

Ohadzovačka storočia III.

15. února 2007 v 22:49 | GwenLoguir |  kapitolovky - dokončené

Noc tam bola nakoniec príšerná, ale bála som, že na nich natrafím. V noci by to nebolo dobré. Nakoniec, skoro ráno, keď som pochybovala o tom, že by hociktorý z nich bol ešte hore, som sa dotrepala do svojej izby. Zmorená a nevyspatá som klesla na posteľ. Potešila som sa, že je nedeľa a mohla som spať až do obeda. Jedno z dievčat ma zakrylo dekou... Teda, vlastne, bola som rada, keď som vstala, že som nezmeškala vyučovanie. To by bolo strašné. V pondelok sú prvé elixíry - moje najobľúbenejšie hodiny. Každý hundre, vzdychá a žiali, že sa skončil víkend a je pondelok. Ja práve naopak - plesám od radosti, ba si aj privstanem, napriek tomu, že nie som ranné vtáča.
V izbe som bola zase sama. Bolo to trochu čudné, no nemala som chuť vystrčiť z izby ani nos, aby som nestretla chlapcov. V pondelok to nejako prežijem. Veď prvé budú elixíry. Aby som si ešte zlepšila náladu, urobím elixír, ktorý svojou kvalitou stonásobne prevýši ten Ufňukancov. Mám tak trochu pocit, že to robí aj Ufňukanec.
Keď si chce zodvihnúť náladu, urobí čo najlepší elixír, aby ma prevýšil a dodal si odvahu tým, že je lepší ako ja . A teraz to urobím ja. Bude prvotriedny! S mojimi elixírmi by som možno mohla byť aj celkom dobrá liečiteľka. Bolo by to krásne.
Premávať sa po Mungovi v citrónovozelenom habite, s vyšitým znakom prekríženej kosti a prútika. Och! Nádherná predstava. A tá farba by sa hodila aj k mojim očiam. To by bol život!
Niekto zaklopal. Čudné. Chlapci neklopú a Janet, Soňa, Alexandra či Samanta tiež nie, keď sú spolubývajúce. Iné dievča? Veď uvidím...
"Ďalej!"
Dvere sa otvorili a v nich stál, na moju veľkú zlosť... vlkolak.
"Čo tu robíš? Teraz prišiel rad na teba? Ha?" zase ma pochytila zlosť a schmatla som prútik.
"Lilly, pokoj, potrebujem sa s tebou porozprávať. Je to dôležité," hovoril Remus.
"Áno? Stavili ste až tak veľa?"
"Krivdíš mi, Lilly."
"Nevrav."
"A rovnako aj Jamesovi, Siriusovi a Petrovi."
"Naozaj?" spýtala som sa naoko smutným hlasom.
"Ani jeden z nás o tom nevedel. Teda, dám krk za to, že to nevedel Sirius a James. Priznám sa, pri Petrovi nikdy neviem. Väčšinou toho vie nejako viac."
"A to ti mám veriť, že ani jeden z vás, ak neberieme do úvahy Petra, o tom nevedel? Povieš mi prečo? Veď Black ma chcel omráčiť," odsekla som.
"Pochopila si to zle," snažil sa vysvetliť.
"Tak potom máte smolu. Prečo si sem prišiel?"
"Kvôli Jamesovi."
"Ach, jasné. Prepáč, zabudla som. Ty si totiž jeho verný psík," povedala som sarkasticky.
"Prestaň Lilly! Nemáš právo ma tak urážať..."
"A ty nemáš právo sem chodiť. Vypadni!" zrúkla som.
"Najprv ti musím niečo povedať."
"Mňa to nezaujíma. Zbohom."
"Nie si zvedavá, prečo je James mesiac po škole a naša fakulta prišla o dvesto bodov?" opýtal sa kruto.
"Čo? Čo urobil?!"
"Prizabil najprv Dana a potom Jana."
"A to ako?"
"Dozvedel sa, prečo si tak vyvádzala."
Malá žiarovčička niekde v mojej hlave zasvietila. Opatrne, s miernym ospravedlnením v hlase, som sa spýtala: "Naozaj ste to nevedeli?"
"Nie," pokrútil hlavou.
"James sa o teba bál. Bol naozaj presvedčený, že ti mohol dať Snape nejaký elixír. Dokonca mu napadlo, či ťa náhodou nemohol ovládnuť Imperiusom,"
"Veď to je zakázané," protirečila som mu.
"To som mu aj hovoril," kývol plecami. Zase to bol starý dobrý Remus a mňa premohli obrovské výčitky svedomia.
"Ako si mu vyhovoril, že to nebol elixír pomätenia alebo niečo podobné?"
Remus sa na tom zasmial.
"Sirius mu povedal, že to by si na neho nekričala, ale hneď ho začala bozkávať." Červeň sa mi rozšírila po tvári a zároveň sa mi také malé potvorky tlačili do očí.
"Prepáč," šepla som ticho.
"Nič sa nestalo. Každý sa môže zmýliť. Je to ľudské. Vieš, že si mi ako sestra," objal ma okolo ramien.
"Prepáč, braček," plakala som.
"To nič, Lilly. Mala by si sa ísť radšej ospravedlniť Jamesovi."
"Jemu?" vykríkla som, "Je to iba obyčajný arogantný hlupák, ktorý si nedovidí ani na špičku nosa!" no niečo mi našepkávalo, že sa zase mýlim.
"To nie je pravda, Lilly," povedal mi prísne Remus.
"Každého len zaklína," odporovala som zaťato.
"Keby si si ho všímala, zistila by si, že to nie je pravda."
"Prosím ťa, veď jeho súboje s Usmrkancom sú na dennom poriadku," odfrkla som si.
"Keby si sa naozaj pozerala, uvidela by si, že on to už nielenže nezačína, ale obmedzil sa aj na to, že sa iba bráni a neútočí."
"Prečo teda Usmrkanec skončil asi pred dvoma týždňami v nemocničnom krídle?"
"To bol Sirius. Vieš, aké je to medzi nimi dvoma. Občas ho dokonca aj dopáli, že James sa iba bráni a začne útočiť on."
"A sú na neho dvaja."
"Nie. James sa potom zvykne vzdialiť."
"Nehovor."
"Ale áno. Sirius si kvôli tomu stále z Jamesa uťahuje."
Chvíľku som rozmýšľala, "Ha! Pred piatimi dňami som bola svedkom, ako to začal James a surovo na neho pálil," pery som mala víťazne našpúlené.
"Viem. Polhodinu si na neho vtedy kričala."
"Presne."
"Ibaže vtedy chcel Snape zaútočiť na teba! James si to všimol. Snape spoza tvojho chrbta vytiahol prútik a mieril ním na teba, pričom ním začal mávať. Preto bol na neho James horší ako drak. Bojí sa o teba. Ešte aj včera od teba odrážal všetky zaklínadlá. James ťa zbožňuje. Už od prvého ročníka."
"Pomýlil si sa Remus. Začal s tým až v štvrtom."
"Bola si s ním na izbe? Ani nevieš, koľko ťa vždy ospevoval. Aké máš krásne ohnivé vlasy, zelené oči, aká si úžasne múdra a ako ti to na elixíroch ide. Už to pomaly bolo až smiešne. Občas tvoje meno volá aj zo spánku."
Zase som sa červenala.
"Nikdy si si ho nevšímala. Mám tak trochu pocit, že aj kvôli tomu sa vždy nechal na všetko nahovoriť, aby si aspoň vedela, že existuje. Ty si moja najlepšia kamarátka a on najlepší kamarát. Vždy som si ale hovoril, že nie je dobré, pliesť sa vám do toho. Nechám to na prírodu, nie? Ale teraz vidím, že ani príroda nie je všemohúca. Preto som za tebou prišiel," pozeral sa mi do očí. "Lilly, on ťa miluje celým srdcom. Ani nevieš, ako sa včera o teba bál."
"A čo sa vlastne stalo, keď som odišla?"
"Chcel ísť za tebou. Hovoril som mu, že to nie je dobrý nápad, lebo som vytušil, že chceš byť sama. Aj tak sa za tebou rozbehol. S Tichošľapom sme iba pozreli na seba a bežali za ním plnou rýchlosťou. A za nami ešte Červochvost. Po chvíľke som bol naľavo, Sirius napravo od Jamesa a svorne sme behali cez hrad. Červochvost uháňal ďalej za nami. Všetci traja sme rozmýšľali. Keď sme bežali okolo Nemocničného krídla..."
Ako vedia, že som tadiaľ išla?
"Zrazu mi všetko do seba zapadalo ako diely skladačky. Vieš, počuli sme chalanov o niečom sa rozprávať, ale nevedeli sme, o čom hovoria. Spomínali len stávku L. Pochopil som, čo si to všetko kričala a čo si tým myslela. Prudko som zastavil a chytil za ruku Jamesa. ,Čo?´ vykríkol a chcel ísť ďalej. ,James! Ten rozhovor!´ držal som ho.
,No?´ nechápal. Pozrel na dvere nemocničného krídla a potom na mňa. ,Bože! Jano vymyslel stávku L! Stávku Lilly´ pomaly mu dochádzalo ,Sukin syn! Hnus! Keď ho dostanem do rúk!´ jačal. Sirius len tak poznamenal, že Dano je hneď tu, za dverami. James vyštartoval rýchlejšie ako strela. Bolo zamknuté, ale James si zaklínadlom otvoril. Konal rýchlo, ticho a systematicky. Zamkol dvere kabinetu sestričky a potom vtrhol do izby, kde ležal Dano. Zobudil ho surovým zhodením z postele. Ja, Sirius a Peter sme len vyvaľovali oči. Takého rozzúreného sme Jamesa ešte v živote nevideli. Bol skôr kľuďas. Prútik mal za džínsami a mlátil ho holými rukami. Keby som nevedel, že vyrastal v čarodejníckej rodine, povedal by som, že je čisto z muklovskej a ešte k tomu najväčší z bitkárov. Fakt by to na neho človek nepovedal. Chvíľu ho držal za krk, potom dole nohami. Z Dana sa len tak rinula krv. Nikto ho nezadržal. Ja som sa mal chuť dokonca pridať. Peter s hrôzou ustupoval a potom zapišťal niečo na spôsob, akože neznesie pohľad na krv a stratil sa. Mám pocit, že vedel presne, na čom sa stavili. Keď videl, čo James robí s Danom, zľakol sa, čo urobí s ním, keď nám to nepovedal a má strach z pohľadu na vlastnú krv. Sirius si jediný udržal pokoj a keď usúdil, že Dano nejaký čas nevstane z postele, pripomenul, že sú tu ešte ďalší štyria. Všetci traja sme sa rozbehli späť k zrkadlu. Práve odchádzali a niečo si šepkali. A rovno tam na chodbe, o pol desiatej, polhodinu po večierke, sme začali s nimi bojovať. Ja s Gilderoyom, Sirius s Jeanom a James sám s Flaranom a Janom. Všetci sme im dávali poriadne na držku. Sirius si skúšal nové kliatby a ja som bojoval radšej starými a overenými.
Keď sme s tými dvoma skončili, vyzerali hrozne. Nebolo to však nič oproti Jamesovým obetiam. Flarana pekne stentoval a venoval sa Janovi, hlavnému objektu svojej nenávisti a zloby. Ani vlastná matka by ho nespoznala!
Samozrejme, urobili sme pri tom aj množstvo hluku. Za pár sekúnd dobehla McGonagalová, ale každý z nás ešte bojoval. Už sme im len vylepšovali fasádu, no predsa. Horší učiteľ ani nemohol prísť. Zaklínadlom nás odhodila na druhú stranu chodby a jakotom sa pýtala, čo to do nás vošlo. James takmer krikom zo seba dostal, že tie svine, spolu s Danom, ktorý je už doriadený v Nemocničnom krídle, sa pokúsili znásilniť Evansovú. Stavili sa, kto ju skôr dostane do postele. Najprv išiel Dano a potom Jano, ktorý to vymyslel. Aj zvyšní traja to chceli skúsiť, keďže našťastie ani jeden z tých dvoch neuspel, pretože je veľmi šikovná.
Profesorka tam ostala prekvapene stáť a došli jej slová. Flaran, ktorého James popri Janovi odflákol, bol ešte pri vedomí. Spýtala sa ho, či je to pravda. Odpovedal, že to bola len taká zábavka a odkvecol. Zase do nej vošla obrovská zlosť, ale teraz, asi po prvýkrát v mojom živote nie na nás.
Jamesovi ešte povedala, že aj keď chápe, prečo tak tých troch začaroval a zbil, musí mu dať mesiac po škole. Ja so Siriusom máme týždeň."
"Je mi to ľúto," sklonila som hlavu.
"Tebe nemá byť za čo, Lilly. To tí piati, ktorý sú momentálne všetci v Nemocničnom krídle, za to môžu. Všetci majú pokarhanie riaditeľom. Jean, Gilderoy a Flaran prišli každý a tridsať bodov, Dano o štyridsať a Jano o sedemdesiat."
"Ako vedeli, že Jano na to išiel tak ... surovo?"
"Neviem. A okrem toho, on to aj vymyslel. S každým z nich si pohovoril riaditeľ. Mám taký nejasný pocit, že ovláda legilimenciu. A tak toho vedel viac."
"Vážne? Aj keď pri ňom by som sa nečudovala. Je už pomerne starý a patrí medzi tie typy, ktoré sú múdre múdrosťou svojich šedín."
"Áno," prikývol, "Keď profesorka skončila svoje karhanie a poslala nás do postelí, James ťa išiel hľadať,"
"A nenašiel ma," dopovedala som.
"Mýliš sa. Našiel ťa a strávil pri tebe celú noc. Vrátil sa až niekedy skoro ráno,"
"Ktovie, kde strávil noc, pretože pri mne nebol. Asi by som ho videla, nie?" krútila som hlavou.
"Vieš, dokáže urobiť, aby si ho nevedela. Celý čas bol neďaleko teba v žalároch a pekne premrzol. Zaumienil si, že ak by sa ti náhodou niečo malo stať, bude ťa ochraňovať. Odprevadil ťa až do izby a keď videl, že si sa hodila na posteľ, ani sa len nevyzliekla a v sekunde zaspala, iba ťa zakryl a išiel spať aj on."
Bola som v šoku. To všetko sa stalo? Takže ma nezakryla Samanta ale James?
Och, Bože. Veď som musela vyzerať hrozne. A bol celý premrznutý... len aby mi bol nablízku....
"Takže... kvôli mne budete mať týždeň po škole?" snažila som sa to zahovoriť.
"Som na to hrdý," zasmial sa. "Vieš, že ja nezvyknem súbojiť, ale išlo mi to celkom pekne," silno som ho objala.
"Sirius nebude môcť celý týždeň chodiť na rande," poznamenala som.
"Aspoň si oddýchne. Nemyslím, že by mu to veľmi prekážalo. Okrem toho, aj on tuší, že sa raz staneš Jamesovou ženou. Nemôže sa predsa hádať so ženou svojho najlepšieho kamoša. A len tak mimochodom, už máš vymyslené meno pre dieťa? Sirius hovorí, že to bude chlapec a ja, že dievča... Dohoda znie: kto uhádol, bude krstný otec vášho bábätka. Rozmýšľal som, že sa narodí druhá Lilly? Jedna bude veľká a druhá malá."
Na tom som sa musela smiať. Hovorí to s takou istotou!
"Ale James má až mesiac po škole," pripomenul mi.
"Hmm," pozerala som sa hocikam, len nie na Remusa, "Veď sa bozkával so Soňou," spomenula som si a zrazu to príšerne bolelo, " A nesmierne sa k sebe hodia," dodala som.
"Moja drahá. Dám na to krk, že ti toto len niekto nahovoril."
"Ale..." chcela som mu zase protirečiť, no skočil mi do reči "Videla si ho na vlastné oči, Lilly?"
"No, nie," priznala som.
"A kto ti to teda povedal?"
Sklopila som pohľad, lebo som vytušila, že to vyznie hlúpo: "Dano. Tesne pred tým, ako som doňho hodila tú knihu a spadol zo schodov."
"Prosím ťa, hádam by si mu neverila. Chcel ťa len nazlostiť, pretože prišiel o veľké prachy. Ale vidím na tebe, že ti na tom záleží. Ba čo viac, mám pocit, že si naňho aj zažiarlila."
S nepríjemným pocitom som si uvedomila, že je to pravda.
"A z toho logicky vyplýva, že ho máš rada. Aj keď si to v sebe asi dusila, máš ho rada," zopakoval a jemne do mňa strčil plecom.
"Ako to môžeš vedieť, keď si tým nie som istá ani ja? Som z neho úplne zmätená."
"Som predsa tvoj brat."
"Ale každý brat zvykne od svojej sestry chalanov odháňať," dobiedzala som.
"Nie ak vie, že ten chalan jeho sestru vrúcne miluje. No ak by niekto sestričke ublížil, rozbil by mu kečku," usmieval sa ako naozajstný brat.
"Ja... naozaj neviem. Občas... možno... ale potom vždy urobí niečo, čo ma nazlostí."
"Všetko to vždy robil, aby si aspoň vedela, že aj on žije na našej matičke Zemi, Lilly. Keby si to s ním aspoň skúsila... hmm?"
"Uvidím," šepla som.
"Nechaj si to prejsť hlavičkou," pobozkal ma na čelo a odišiel.
Naozaj sa správa, akoby bol môj brat. Och, ako som mu krivdila. Jemu a aj... Jamesovi. Bolo to odo mňa asi veľmi škaredé. Chudák. Každý večer najbližší mesiac bude musieť byť v pracovni profesorky McGonagalovej. Ako by som mu to spríjemnila? A možno, ak ma naozaj tak miluje, možno, by som s ním aj mohla začať... chodiť. Bože, ako zvláštne to vyznie. Som z toho hrozne zmätená. Aj by som chcela, aj som si nie istá. No hneď ako zistil, čo mi chceli urobiť, zbil ich ako rešeto.
To by neurobil ak by ma naozaj nemal rád. Koniec koncov, nie je ani škaredý a zaslúži si odmenu... * * *

Ohadzovačka storočia II.

15. února 2007 v 22:48 | GwenLoguir |  kapitolovky - dokončené

Na ďalší deň šla Soňa za Danom presvedčená, že chcel ísť za ňou a narazil na mňa - hrozného netvora z tých najstrašidelnejších muklovských rozprávok, drám a hororov. Nie že by bola ďaleko od pravdy. Takže výčitky svedomia som mať nemusela. Ona ho uteší. Ale vôbec sa mi nepáčilo ako na mňa James, do čerta, Potter vybehol. Bolo to od neho také hnusné! Ako ma vôbec mohol porovnávať so Snapeom? Krk dám na to, že keď ten chalan dospeje, svetu nespôsobí žiadnu radosť. Práve naopak... Ktovie komu každému strpčí život. A pánbohvie, či ho o neho aj nepripraví. Mám z neho taký zlý pocit. Aj keď ho niekedy ľutujem. Veď to je predsa len chudák, nie? Nechcela by som byť v jeho koži. Avšak Potter, uh, raz mi za ten krik zaplatí. Veď ani nevie, čo to prasa chcelo. Možno...
Z pochmúrnych myšlienok ma niekto vyrušil.
"Ahoj Lill," ozval sa Jano odo dverí s jeho večným priblbým úsmevom a basovým hlasom.
"Soňa tu nie je, ale dvere áno, ak si si nevšimol," schladila som ho.
"Neprekáža, že tu nie je Soňa. Ale čo zvyšok dievčat?"
"Ani jedna z nich, tak si daj odpich."
"O to líp," zaškeril sa.
Nepáčilo sa mi to a rozmýšľala som, kde som nechala prútik alebo aspoň knihu.
Kniha... ostala v kúpeľni, keď som tam vbehla, trochu užialená. A prútik...
Jano sa začal nepekne približovať. Tak to on by bol pravý slizolinčan. Nádherne tupý...
"Drahá Lill..."
Ako som len to oslovenie neznášala! Prečo mi každý hovorí Lill? To je také ťažké vysloviť a jednu hlásku viac?
"...rád by som sa s tebou porozprával."
"O čom?" vyštekla som. Tak kde, do čerta, je ten prútik?
"O súkromných veciach," bol nebezpečne blízko a ja som od včerajška trochu paranoidná. Iba od včerajška? Hmm... Haló! Tu sa hľadá môj prútik!
"A čo sú tie súkromné veci?"
"Ja neviem, pár božtekov, nejaký ten sex..."
"Odpáľ. S deťmi sa nehrám," hovorila som vážne a snažila som sa spomenúť si, kde je môj milovaný, dvadsaťšesť centimetrový prútik, vyrobený z jedinečnej smutnej vŕby. Tak pekne sa ku mne hodí. A je taký šikovný na čarovanie!"
"Nepovedal by som, že niekto v tejto miestnosti je dieťa, Lill," posadil sa na koniec mojej postele.
"Ja áno," v tom mi napadla spásonosná myšlienka: prútik je niekde v mojom nočnom stolíku, kde som ho včera hodila, keď som sa vracala z kúpeľne.
"Počkaj, vytiahnem si zrkadielko a ukážem ti ho," začala som sa hrabať v nočnom stolíku. Avšak po včerajšku tam bol pekný bordel. Tak kde je? Ach prútik, môj jediný zbožňovaný milenec a ochranca, kde si?
Jano sa naklonil ku mne, no ja som ho obdarovala tým najškaredší pohľadom aký som dokázala vyčariť na svojej pôvabnej tváričke v takom krátkom čase.
"Ach, Lill, tak po tebe túžim," vdýchol mi do ucha. Z postele som vyskočila, ani čoby som pod zadkom mala ježka, a doslova sa začala hrabať v tom prekliatom nočnom stolíku.
No Jano sa priblížil ešte viac. Kde je? Sakra, sakra, kde si? Keby ma James včera tak nerozžialil... Nie rozžialiť ma môže len niekto, na kom by mi záležalo. Takže keby ma James včera tak nenahneval, mala by som ho na mieste ako vždy, nemala by som tu taký neporiadok, ale hlavne, hneď by som mala svoj prútik.
Čupela som pri stolíku, hľadala prútik a Jano sa čoraz viac približoval. Zrazu na mňa doslova skočil a pri tom mi natrhol sukňu. Slovom, "šikovný" chlapec...
Prútik!!! Zlatíčko, srdiečko, kde si?
Nedokázala som ho hľadať, keď ma priľahla taká hŕba kostí, mäsa a aj tuku a obťažovala ma. Urputne sa snažil vyzliecť mi habit a potom by určite rád rovnako pokračoval so zvyškom školskej rovnošaty. Zápasila som s ním ako o život, bránila sa, ako som len vedela. Dostal pár faciek, zle nasmerovaný kopanec do kolena, ktorý mal byť pôvodne medzi nohy, zatiaľ čo on sa mi snažil udržať ruky.
V tom zhone som zbadala prútik - bol pod posteľou. Asi keď som ho hodila dovnútra, odrazil sa od jednej steny a dopadol tam. Bol tu však väčší problém. Janovi sa podarilo odviazať mi kravatu a odtrhol aj prvý gombík z bielej blúzky. Tentoraz som sa viac sústredila a celou svojou silou som ho kopla kolenom do rozkroku.
S bolestným aukaním sa zo mňa odvalil, držiac si poranené miesto.
Rýchlosťou blesku som schmatla prútik, namierila ním na to arogantné zviera a povedala prvé, čo mi napadlo: "Imperidenta!"
Jana odhodilo na druhý koniec miestnosti a ja som sa mohla konečne postaviť. Aj on vyťahoval prútik, ale ja som skríkla zaklínadlo, ktoré som sa náhodou naučila od Jamesa pred štyrmi rokmi.
"Expeliarmus!" jeho prútik odletel smerom ku mne a ja som chytila.
Stál tam, zadychčaný z ťažkého boja, rovnako ako ja. Takmer som nevládala stáť. Z toho, ako sa po mne váľal ma bolelo celé telo. Okrem toho som bola maximálne vyčerpaná, vysilená, zničená. Musela som vyzerať otrasne. Vlasy na všetky strany, habit napoly zvlečený, sukňa natrhnutá, kravata nikde a blúzka bez gombíka. Všetko oblečenie úplne dokrkvané, akoby ho žul vôl a potom vypľul.
Klesla som na posteľ. Asi chcel ujsť, pretože občas hodil očkom po dverách.
"Colloportus," šepla som a dvere boli vzduchotesne uzavreté. Ešte som ho nemohla nechať odísť. Potrebovala som niečo zistiť...
"Zviazať," z môjho prútika vyleteli pevné povrazy a obmotali sa okolo Jana. Musí mi toho veľa vysvetliť...
Vstala som a pomaly podišla k nemu. Teraz som pánom situácie ja. Pri pohľade na moju tvár sa striasol. Spomenula som si, že v niektorej časti sveta muklovia zvaní domorodci majú z ohnivých vlasov strach. Je to prejav čarodejníctva, ktorého sa každý mukel bojí, aj keď v neho neverí. Akoby boli moje vlasy znak čarodejníc, ktorých sa domorodci boja viac ako čert svätenej vody.
On je jeden z tých štvancov, ktorí robili hony na čarodejnice a ja som čarodejnica, ktorá ho chytila a chystá sa ho mučiť, uvariť a zjesť. Mučiť za všetku bolesť, ktorú som prežila, variť v najhorúcejšom oleji a zjesť s obrovským pôžitkom. Stál tam vydesený a ja som mala v očiach vraždu.
Útočiť na najzraniteľnejšie miesto každého dievčaťa a pokúsiť sa o takú podlosť...
Ale prečo sa mi to stalo už druhý krát za dvadsať štyri hodín? A čo strašné by sa ešte stalo, keby som prútik nenašla a on by ostal ticho ležať pod posteľou a bol by svedkom činu, za ktorý by mali dávať minimálne doživotie v Azkabane?
Začala som okolo neho obchádzať a on sa len obzeral. Trochu som odstúpila a zvolala "Levicorpus!" - zaklínadlo, ktoré som sa tiež naučila od Jamesa, hmm, Pottera. S jakotom ostal visieť dolu hlavou a ja som sa zase začala okolo neho točiť ako družica.
"Prečo?" zasyčala som mu do ucha.
"Čo prečo?" snažil sa, aby sa mu vrátila stratená odvaha.
"Prečo si to chcel urobiť?"
"A to akože čo?"
Hnev sa u mňa zdvihol ako keď sa postaví syčiaca kobra v útočnom postoji.
"Si špina!" zvreskla som a k tomu v mysli doplnila zaklínadlo: Liberacorpus!
Jano spadol na zem hlavou napred s takým krikom, až som sa čudovala, že celá fakulta sa nenahrnula do tejto malej izbietky. Prikročila som k nemu a celou svojou silou ho kopla do píšťaly. Zvreskol, akoby ho na nože drali. Veď to ešte príde.
Začal nadávať tak, že by som sa niečo mohla priučiť. Avšak, dnes už tretí krát som si zobrala príklad od Jamesa.
"Vyčistiť!" Z úst sa mu začala valiť pena. Po minútke som naňho zase namierila prútik: "Finite. A teraz mi pekne odpovieš."
Vypľúval zvyšky peny a krútil hlavou.
Levicorpus, pomyslela som si a už bol hore členkami.
"Vysyp to!"
"D...dobre. No, vieš, s chlapcami sme sa stavili, kto sa s tebou skôr vyspí. Ťahali sme si zo zápaliek. Dano bol prvý, potom som prišiel na rad ja. Určite by sa to páčilo aj tebe."
"Ty zvrhlík!" zajačala som. V tej chvíli som nesmierne ľutovala, že za použitie kliatby Cruciatus, ktorú nám spomínal profesor Obrany, by človek ostal na veky vo väzení čarodejníkov.
"Kde je zvyšok tých géniov, ha? Kde? Okamžite to vyklop!"
"Neviem," povedal, no keď zbadal výraz mojej tváre, okamžite sa opravil.
"Možno v miestnosti za zrkadlom na štvrtom poschodí."
"Dobre. Ideme tam. Liberacorpus."
Pristál na hlave a snažil sa postaviť. Zdvihla som ho a trochu si napravila habit.
Keď sa vrátim, všetko pôjde do smetia. Ale teraz na to niet času.
"Ako mám tak chodiť?"
Uzol pri jeho nohách sa po mojom kúzle rozviazal, povraz sa odkrútil až po stehná a zase sa pevne zaviazal. S mojim prútikom pri chrbte pomaly kráčal dole schodmi po tom, ako som odčarovala dvere. V klubovni bolo len pár štvrtákov, ktorí na nás vyjavene hľadeli a zjavne nevedeli, čo urobiť.
"Cekni a si synom smrti," upozornila som ho. Nemyslela som to vážne, ale nejaké nepríjemné zaklínadlo by som použila. S menšími problémami sme sa pretrepali cez otvor v stene, zakrytý obrazom tučnej panej. Za desať minút, keď som mala obrovské šťastie a na nikoho sme nenatrafili, prišli sme pred to škaredé zrkadlo.
"Otvor ho!" prikázala som a pozerala na svoj odraz.
"Veď som zviazaný."
"Ako ho mám otvoriť ja?" prútik som mu priložila na hrdlo.
"Stačí sa ho dotknúť na úplnom vrchu," šepol zdesene.
"Dobre. Ustúp!" prikázala som, postavila sa na špičky, lebo bolo dosť vysoké a dotkla sa malého hrbolčeka na vrchu. Zrkadlo sa odsunulo a odkrylo otvor veľký ako dvere. Postrčila som ho dovnútra. Poslušne vošiel a zase sa snažil tváriť akoby bol Pán úžasný. Nechcel vyzerať v očiach party ako úplná nula a slaboch.
Chudák netušil, čo ho čaká.
S prútikom na jeho chrbte som vošla aj ja. Za zrkadlom ale nebola miestnosť, no dlhý a hlavne široký tunel. Prekvapili sme asi siedmich chlapcov, z toho štyria boli Záškodníci. Všetci na nás hľadeli ako na prízrak.
"Ste šokovaní, chlapci?"
"Čo to robíš?" spýtal sa James.
"Ty sa máš čo pýtať. To, čo ste urobili, bolo neľudské," pozerala som na nich s odporom.
"Všetci ste na jedno kopyto, nechutné a zvrhlé monštrá!" začala som kričať a z prútika vyšľahlo pár iskier. Jano ešte stále zviazaný cúvol. Dano sa ešte asi nachádzal v Nemocničnom krídle, lebo nebol prítomný.
"Mali by vás dať do najhlbšej kobky Azkabanu! Odovzdať dementorom ako pokusných králikov! Alebo, ako hovorí jedna moja známa, zavesiť za gule do prievanu. No ja by som vás nedala do prievanu. Ale nad práve vybuchujúcu sopku. Ste nič! Obyčajné zviera je hodné viac ako vy ôsmi dokopy! Pardon, deviati. Ešte je tu Dano." Striedavo sa mi hlas znižoval a zvyšoval.
"O čom to hovoríš?" nechápal Lupin.
Zlosť vo mne naplnila všetko, každú čiastočku. Remusovi som verila! A Jamesa som mala r... NIE! Sú to všetko hnusné zberby. Záškodníci sa tvárili nechápavo a zvyšok previnilo. Nemajú v sebe ani kúska hanby!
"Preklínam vás! Všetkých do jedného. Staviť sa na niečo také a pokúsiť sa ma pripraviť o ... Hocijaké dievča bez jej súhlasu o to pripraviť, nie, len to bez jej súhlasu chcieť urobiť, by sa malo trestať popravou!" jačala som ako nepríčetná.
"Lilly, prosím ťa, upokoj sa," hovoril opatrne Remus.
"Veru, skľudni si hormóny," pritakal Black.
"Ty si skľudni hormóny, zvrhlík jeden!" kričala som.
"Furnunculus!" pridala som k tomu jednu kliatbu na Siriusa. Zasiahla by ho , keby ju James, jaj, Potter rýchlo neodvrátil a netrafila len stenu, kde sa zosypalo trochu prastarej omietky. Preto je stíhač, nie? Keď má také reflexy... Do pekla, na čo to myslím? Prečo to odklonil? Hnusák!
"Evansová, čo je s tebou? Začaroval ťa Usmrkanec alebo čo?" nechápal Jam...Potter a smiešne pri tom mával prútikom.
"Snapea do toho nezaťahuj! Nesiahaš mu ani po členky!"
"Čo?!" skríkol a zjavne sa aj on dusil hnevom.
"Ani ty, ani nikto z vás! To on by mal byť radšej v Chrabromile, aj keď je zaľúbený do čiernej mágie. Ale on aspoň nerobí to, čo vy!!!"
Potter začal meniť farby.
"On robí to isté," odvrkol Sirius nahnevane a tiež už mal v ruke prútik, ale Ja... Potter ho chytil za ruku a niečo mu šepol.
"Áno? Tak mi povedz aspoň jednu babu, ktorej to chcel on, alebo hociktorý slizolinčan urobiť!"
"Záleží na tom, čo myslíš," pokrčil Sirius plecami. Nebadane som si všimla, že kým my sme sa hádali, zvyšok chlapcov na čele s Janom ustupujú k stene a asi by sa radi dostali preč.
"Ešte sa pýtaj. Veď ste sa stavili, nie? A od teba, Remus, som čakala, že budeš mať aspoň toľko slušnosti, že ma na to upozorníš. Ale nie. Ty si asi ako dobrý psíček Pottera a Blacka čakal, kedy na teba vyjde rad, čo? A Black, asi si bol sklamaný, že si nebol prvý, ale bol ním Marcin, čo? Ba ani druhý. Muselo to uškodiť tvojmu veľkému egu!"
"Paroháč, ak nezavrie tie ústa, prisahám, bude mi jedno, že je to dievča a ty ju miluješ, aj tak na ňu uvalím kliatbu," povedal Sirius Jamesovi potichu.
"Opováž sa!" odsekol mu. "Nemohol jej dať Ufňukanec elixír pomätenia? Takto ešte v živote nevyvádzala, aj keď na mňa kričí vždy dosť.."
"Pochybujem. To by s tebou hneď začala chodiť," odšepol mu. James na neho škaredo zagánil.
"A ty, Potter, tiež si asi sklamaný, keď si za mnou tak dlho doliezal! No, mal si smolu. A aby ste všetci vedeli, radšej sa vyspím s Ufňukancom ako s hociktorým z vás! " pokračovala som.
James sa tváril akoby som ho bodla do chrbta. Tak mu treba!
"Treba ju odniesť do Nemocničného krídla," povedal Tichošlapovi, "A rýchlo."
"Hej, Evansová. My ťa teraz omráčime a odnesieme do Nemocničného krídla. Pôjdeš po dobrom alebo po zlom?" zakričal Black. Debil!
"Tupec!" zasyčal naňho Paroháč.
"Densaugeo!" zvrieskla som mieriac na Siriusa.
Potter to zasa pohotovo odklonil, ale ja som pálila ešte raz: "Furnunculus!"
Pre zmenu to odklonil sám Black a sám rýchlo vykríkol: "Imperidenta!" a zase to odklonil James, aj keď to išlo na mňa.
"Šibe ti?" spýtal sa Tichošlapa.
"Ona začala!" bránil sa a odklonil ďalšie zaklínadlo mieriace naňho.
"Dosť!" zakričal Remus.
Ja som ďalej kliala, odhodlaná len tak sa nevzdať. To by mi len chýbalo! Ostať omráčená medzi ôsmimi chlapcami! Začala som myslieť na útek. Predsa len, je ich dosť, a ak sa do mňa naraz pustí len polovica, bude to zlé. Blacka to asi začalo baviť, lebo stále rýchlejšie pálil aj on.
"DOSŤ!!!" teraz zjačal Remus. Bez účinku. Zjavne ho to pekne podráždilo a zatiaľ, čo James odkláňal zaklínadla odo mňa aj od Siriusa, zložito zamával prútikom a vyčaril okolo mňa priesvitnú stenu. Čokoľvek, čo som tam vypálila, zmizlo. Aj Blackove zaklínadlá stena vstrebala.
"Tak. A môžeme sa pokojne porozprávať," povedal unavene Remus.
"S nikým z vás sa mi rozprávať nechce!" zvrtla som sa na päte a odišla. Stena mi nebránila. Ponáhľala som sa čo najďalej. Kam nechodia? Knižnica? Nie, tú Remus navštevuje veľmi často. Čisto areál? Tiež nie. Mám pocit, že Záškodníci v ňom strávia veľa času, vrátane Zakázaného lesu. Nejaká tajná chodba? Pfff. Tak tie poznajú asi naspamäť. Tak čo? Kam by žiadny Záškodník nevkročil ani keby neviem čo? Niečo dievčenské? Nie. Do izieb, spŕch a záchodov chodia ako na bežiacom páse. Učiteľské? Odtiaľ by ma vyhnali. A čo kuchyne? Tiež nie. Odkiaľ by totiž brali všetky tie veci na oslavy, ktoré sú hádam každý druhý deň? A čo Rokville? Ako by sa tam totiž dostali? Tajné chodby, Lilly. Smola. Bože! Tý hlupáci okupujú celý hrad!
Ale ... možno ešte... Prečo by mali chodiť do žalárov? Elixíry neznášajú už len z princípu. Ufňukanec ich má totiž veľmi rád. A Slugy vychvaľuje na elixíroch iba mňa a Ufňukanca. Takže žaláre! Vyčarím si pekný ohník a nebude mi ani zima.
Aspoň túto noc tam strávim, aby som sa im vyhla. A potom, ešte uvidím.
* * *

Ohadzovačka storočia I.

15. února 2007 v 22:47 | GwenLoguir |  kapitolovky - dokončené
Ohadzovačka storočia I

Tento dej sa odohráva v siedmom ročníku Záškodníkov.

Sedela som na posteli vo svojej izbe opretá o vankúš a stenu, s nohami vyloženými na posteli a čítala som celkom zaujímavú knižku. Bol piatok poobede, úlohy som si už dávno urobila a tak som si mohla v pokoji lebediť. Vtom niekto zaklopal a vyrušil ma z môjho príjemného oddychovania.
"Ďalej!" zavolala som a keď som zbadala, kto zavítal do dievčenskej izby, ozvala som sa: "Soňa tu nie je."
Do našej útulnej izbičky totiž vošiel Dano a všetci chlapci k nám prichádzali výhradne za ňou. Prečo za ňou chodili všetci? Záleží na tom, z akého uhlu sa pýtate. Chodili za ňou, lebo bola sexi a všetci, lebo veľmi často menila chlapcov. Neviem, ale zdá sa mi, že raz jej vzťah trval len jeden deň. Nebolo možné pamätať si, s kým práve chodí. Samozrejme u dvoch, nie, troch chlapcov by som si to zapamätala hneď.
Remus, jediný normálny z celého ročníka by musel prísť o rozum, keby s ňou začal chodiť. Vlastne, nechápem chlapcov. Ja by som určite nechodila s niekým, kto má každý týždeň iného partnera. Ďalej, Peter, s ním by nezačalo chodiť žiadne dievča a duplom nie Soňa. No a po tretie, asi by to bol James, hmm, Potter.
Komentára sa zdržím.
"Nejdem za Soňou," povedal mi Dano.
"Som tu iba ja, takže tu nemáš čo robiť," všetkých chlapcov som odmietala a oni to vedeli. Úplne všetci, aspoň tí, ktorých som poznala boli príšerní. Väčšinou hrozne sprostí a ešte k tomu nechutní. Remus, ten taký nebol, ale on mi bol skôr ako brat.
Poznali sme sa od škôlky a bol to dobrý priateľ. Keď som zistila, že som čarodejnica, viedol ma tým krásnym svetom, ktorému som dovtedy nerozumela, ba ani ho nepoznala - viedol ma zložitým svetom čarodejníkov, pretože on bol čarodejník od detstva a vedel hádam všetko. Občas sme spolu trávili aj letné prázdniny a ukázal mi toho mnoho zo sveta mágie. A tak si radšej počkám na princa na bielom koni.
"Ale ja idem za tebou," usmieval sa Dano.
Nikdy som ho nemala rada. Nechápem, ako mohol byť v Chrabromile. To síce nechápem u väčšej časti chrabromilčanov, ba aj chrabromilčaniek, no Dano bol hodný jedine Slizolinu, možno ešte Bifľomoru. Veď čo. Aj Triediaci klobúk je len človek.
"Čo odo mňa môžeš chcieť? Nechaj ma hádať. Žeby úlohu pre profesora Slughorna z elixírov? Dobre vieš, že tebe ju aj tak nedám opísať. Nikdy sa ani len nesnažíš, ba ani len nepočúvaš, čo Slughorn hovorí. A keďže nie je až taký sprostý, určite by mu došlo, že si si ju neurobil sám."
"Síce nemám úlohu o správnych prísadách do elixíru šťastia Fenis felisis, či ako sa volá..."
"Fenix felicis," vyprskla som. Neznášala som komolenie mien elixírov. Veď je to také ľahké a oni akoby naschvál to nevyslovia správne! Čo by urobili, keby som skomolila nejakého hráča metlobalu, ktorého tak zbožňujú? Mimochodom, metlobal - rovná sa ďalšia strata času a energie.
"Áno. To som však nechcel," opravil ma úlisne.
"A čo teda? Presný rozvrh Soni, kde, čo a kedy robí?"
"Zase vedľa," uškŕňal sa.
"Dobre. Nenapadá mi už nič, čo by si odo mňa ty mohol chcieť."
"Vieš," prešiel odo dverí k mojej posteli a sadol si na jej koniec, "Rozmýšľal som..."
"Nežartuj! Ty si rozmýšľal? To ti musím zablahoželať. Si vôbec v poriadku?" z hlasu mi zaznievala samá irónia.
"Vidím, že sa o mňa naozaj bojíš. Našťastie, neublížil som si," tváril sa smrteľne vážne.
Buď pekne žartuje, alebo je ešte sprostejší, ako som si myslela. Lenže on nemá dôvtip na vymyslenie niečoho podobné, takže to bude asi to druhé. Je ešte sprostejší, ako som si myslela...
"Som rád, že si o mňa robíš starosti..."
Poriadne som sa zasmiala.
"Nikdy som nechápal, prečo Pottera nechceš..."
"Do toho ťa nič," prerušila som ho. Zo všetkého najviac neznášam, keď sa niekto pletie do môjho súkromia.
"Ale teraz to už viem," pokračoval.
"Nadvihla som obočie. Pri jeho genialite teraz trepne poriadnu blbosť.
"Ako by si si ho mohla všimnúť, keď miluješ mňa?"
Tak toto bolo na mňa priveľa. Smiala som sa v kuse aspoň minútu.
"Otvor si veštiareň alebo cirkus," už mi ho bolo až trochu ľúto. Zistila som totiž jeho diagnózu - mentálna retardácia hlboká... povedané po starom - idiocia.
"Ja viem, že by som v tom bol dobrý, ale ja chcem teba!" položil mi ruku na nohu a pomaly ju posúval vyššie.
"Daj ju dole!" zasyčala som ľadovo chladným hlasom. Nedal. A dostal po nej mojou hrubou knihou.
"Auu!" zvreskol.
"Dotkni sa ma ešte raz a bude to dvakrát silnejšie," vyhrážala som sa ľadovým hlasom. Aj bolo, lebo teraz sa ma dotkol ešte vyššie.
"Ale Lilly..." skučal a držal si ubolenú ruku.
"V tejto izbe, ani v tejto časti internátu nemáš čo robiť. Vypadni!"
Bohužiaľ, asi od štvrtého ročníka, práve keď Black začal byť taký sukničkár, niekto kúzlo, ktoré chráni našu časť, rušil. Ktovie kto... Za to mi Black raz zaplatí.
"No tak. Viem, že to chceš tiež..." pokračoval sladkým hlasom Dano. Nejakým spôsobom sa mu podarilo zakryť bolesť a zase sa rozhodol ísť na nebezpečnú výpravu. Mala som ho chuť zabiť. Z neho by žiaden gentleman nebol, chytať dámu na tie najcitlivejšie miesta.
"Chcem ťa len trafiť do hlavy!" tentoraz to schytal rovno tam a vo mne kypela zlosť.
"Kruci! Ty krava, vieš ako to bolí?" zavíjal Dano.
"Tak ti treba. A VY-PA-DNI !!!" jačala som a už aj stála.
Už bol pri dverách, ale otočil sa.
"Vieš prečo ťa nikto nechce? Lebo si ľadová kráľovná! Ľadová a ešte k tomu škaredá ako noc! Čudujem sa Jamesovi, že za tebou toľko doliezal. No aj on už dostal rozum. Vieš s kým som ho videl bozkávať sa? So Soňou a nádherne im to slušilo. Možno aj kvôli nemu prestane striedať chlapcov."
"VYPADNI!" knihu som doňho pre zmenu hodila. Trafila som ho presne do oka. Podľa buchotu súdim, že ako spadol na zem, rovno sa skotúľal zo strmých schodov. Ejha! Keby ma bavil metlobal, mohla by som byť odrážačkou! Všetkých by som ľahko zvalcovala. A občas by som preletela okolo Jamesa... Na čo to, dočerta, myslím? Dúfam, že Dana to poriadne bolí. Dolu počujem poriadny hluk. Škoda, že pani Dobranská je taká šikovná a v Nemocničnom krídle si ten ,gavalier´ asi nepoleží ani deň. Mohla by mu na to dať niečo poriadne štipľavé. Ešte väčšia škoda, že čarodejníci nepoužívajú Alpu. Poriadne by ho to štípalo! Ach, ako som to neznášala, keď som bola malá. Hej, počkať, a čo kniha?
Pri spomínaní som si sadla a zase som musela vstať. Podišla som ku dverám. Na krátkom výstupku pri nich, na ktorý sa ide zo schodov do izby, nebola. Očami som preletela schodište. Ach jaj. Asi musím ísť dole.
Pomaly som zišla. Dana už asi odprevadili do nemocničného krídla. Bolo tam len pár žiakov. Knižka bola úplne pod schodmi. Musela som zísť až do klubovne.
Všetci na mňa vyvalili oči a ja som zdvihla trošku zakrvavenú a natrhnutú knihu.
"Reparo!" kniha bola v poriadku až na tú krv. A to bol darček od ocka! Ale poslúžil dobre... Musím v knižnici nájsť nejaké zaklínadlo, aby som to vyčistila.
"Evansová!" zakričal niekto.
"Čo je?" otočila som sa ku klubovni.
"Prečo si Marcina tak doriadila? Čo ti urobil?" to bol Black.
"Aké odporné zaklínadlo si naňho použila, že tak vyzeral? Vyžívaš sa v čiernej mágii ako Usmrkanec?" Bol to James... Potter.
Kruto som sa zasmiala.
"Sklamem ťa, Potter. Čiernu mágiu nepotrebujem. To som dokázala bez prútika s obyčajnou muklovskou knihou Súkromie zvierat. Len škoda, že je taká skrvavená," smutne som si ju prezerala. Bola o obyčajných zvieratách, no dozvedela som sa tam také zaujímavé veci, že som ich už nepovažovala za obyčajné.
"Za čo si to zaslúžil?" zopakoval svoju otázku Black. On nikdy nemal rád, keď si ho nevšímali.
"Spýtaj sa jeho," odpovedala som chladne a vrátila sa do izby.

Láska si ťa najde - 11. Začiatok konca

15. února 2007 v 22:35 | Satine |  kapitolovky - nedokončené

11.Začiatok konca


Ťuk... Ťuk... Ťuk...
"Lily!"
"Hm!"
"Nejaký inteligent nám hádže do okien kamienky! Ak s tým neprestane, ani sa nenazdá a bude mať o pár modrín viac!"
"A čo mám s tým ja, Liz?"
"Myslím, že je to Potter."
Nahnevane som niečo zavrčala a vyskočila z postele. Prekvapene som sykla, keď som sa nohami dotkla zeme. Prečo tu nemajú podlahové kúrenie? Ehm, neodpovedajte.
"Čo chceš?"
"Poď von!"
"Si normálny, James? Sú tri hodiny ráno!"
"No tak!"
"Nie! Som ochotná ísť dolu do klubovne, ale von ma nedostaneš!"
"Lily! Ja nemôžem ísť dnu!"
"Prečo?"
"Nebudem to na teba predsa kričať cez desať poschodí!"
"No... dobre. Máš šťastie, že som tak-"
"Dobre, len si pohni, Lil."
Zdvihla som obočie a prekvapene na neho zízala. Čo sa deje? Nakoniec som sa otočila a pretiahla si cez pyžamo oblečenie. Že som ja vôbec vstávala! Potichu som vyšla z izby a mierila von. Po ceste som strhla niekoľko bodov zopár párikom a už som vychádzala na mokrú trávu. Začínalo popŕchať. Ja toho rozcuchaného imbecila raz zahluším!
"No čo je!" nahnevane som vyletela. On sa len uškrnul a pritiahol si ma bližšie. "Ak si myslíš, že si to odčiníš obyčajným-" umlčal ma jeho nenásytný bozk. Neznášam, keď mi to robí!
"Lily, odchádzam," povedal. Pred očami mi prebehla scéna ako vystrihnutá z mexickej telenovely.
"Mária Fernanda, musím odísť!"
"Nie, Chosé Manuel, neopúšťaj ma! Som tehotná!"
"Čože? A ako sa to stalo?"

Potriasla som hlavou a zahnala svoje myšlienky niekde do kúta.
"Čože? Asi ti nerozumiem."
"Ďalšie kolo Ébourfidky. Nikto nemal vedieť, že odchádzame."
Od mojich troch úloh ubehli dva týždne. Do ďalšieho kola súťaže pokročil James a jedno dievča z Bystrohlavu. Že vraj mali nejakých sedem úloh a tí dvaja, ktorí boli najrýchlejší, postúpili.
Moje tri úlohy som nevyhrala. Akýsi slizolinčan, myslím, že sa volal Frank Ghass, bol rýchlejší.
"Kde je Sirius?"
"Sirius?"
"Predsa si si mal niekoho vziať so sebou, nie?"
"Aha. Áno, čaká vnútri. Pozri, Lily, musím už ísť. Prišiel som sa rozlúčiť." "Prišiel som sa rozlúčiť, Mária Fernanda. Zrejme zahyniem v boji za slobodu a ľudské práva! Ale ty sa neboj! Naše dieťa bude naším posolstvom!"
"Bude ťa sprevádzať moja nehynúca láska, Chosé Manuel! Mysli na mňa!"

"Onedlho sa uvidíme," odvetila som na jeho smutný pohľad.
"Práve keď som ťa získal, musím odísť." "Teraz som získal lásku - a tvoje mastné konto - a už musím ísť! Sergej ma čaká, láska moja!"
"Sirius čaká, Lily. Musím ísť. Aby neboli problémy."
"Odkedy sa bojíš problémov?"
"Odkedy mám teba."
"James-"
"Toto je pre teba. Aby si na mňa nezabudla."
Podal jej prívesok s vyrytím JP. Nikdy som ho nevidela bez neho.
"Sme ako baby na trhu," poznamenala som a do dlane mu vtisla svoj prsteň, s malým smaragdom vo vnútri. Naposledy sa ku mne naklonil a venoval mi jeden z najsladších bozkov. Krehký a zároveň plný akejsi čarovnej sily, ktorá mnou prenikla až do špičiek prstov na nohách. Mala som pocit, že vo mne zanechal kúsok zo seba.
"Ľúbim ťa," šepla som smerom k miestu, kde sa strácal jeho tieň...

"A potom odišiel? Len tak?"
"A čo mal urobiť, Jane? Pozorovať, ako rastie tráva?"
"Nebuď sarkastická, Lil," napomenula ma Chloe.
"Jasné. Oblečiem si čiernu sukňu, cez hlavu prehodím šatku a sklopím oči. To už, dúfam, nebude sarkastické."
"Čo ti je?"
"Neviem, no mám z toho všetkého akýsi zlý pocit. Akoby sa s Jamesom malo niečo stať..."
"Netáraj, Lil, nič sa nestane. Všetko bude v poriadku. Tak ako vždy," dokončila Liz a hodila sa do perín. "Tak, ako vždy."

O dva týždne neskôr...

Chodby hradu boli už dávno zahalené hustou tmou, nepreniknuteľnou, ako tá najhrubšia látka. Pomedzi drsné múry dnu nevnikol žiadny zvuk. Sochy a brnenia nechali na zem dopadať dlhé tiene, nahnevane driapuce po slobode. Skrúšene čakali na mieste a striehli na voľnosť.
Utekala som jednou z nich, nevnímajúc dlhú trasu môjho behu. Jediné svetlo na chodbách vnikalo cez priestranné okná. Bežala som cez pásy matného nočného svitu a kusiskami hustej tmy. Vlasy mi splašene poletovali za hlavou a po lícach tiekli potoky sĺz. Dupot mojich topánok sa niesol hradom a budil aj toho najposlednejšieho ducha. Dobehla som k dvom kamenným príšerám, stojacich pri vstupe do Dumbledorovej kancelárie.
"Otvorte sa!" Iba na mňa nehybne gánili. "No tak! Musím s ním hovoriť!"
"Slečna Evansová? Deje sa niečo?" Dumbledore mieril z kuchyne so šálkou plnou horúcej čokolády.
"Profesor!" nahnevane som vybuchla. "Prečo ste mi to nepovedali?"
"Poďme do môjho kabinetu, Lily. Amonita certus."
"Posaďte sa," povedal, keď som prešla vstupom. Sadla som si na kraj kresla, stojaceho pred riaditeľovým stolom.
"Prečo ste mi to nepovedali?"
"Čo?"
"Že James zmizol! Zmizol a ja som o tom nevedela! Pokojne som niekde sedela, alebo čítala, alebo-"
"Ako ste sa to dozvedeli?"
"To je teraz jedno! Povedzte mi, čo sa stalo. A neklamte, prosím."
"Lily... James a Maureen sme stratili niekde v lesoch. V blízkosti obrov. Mám strach, že ich zajal... lord Voldemort."

Láska si ťa najde - 10. Výkriky do tmy

15. února 2007 v 22:31 | Satine |  kapitolovky - nedokončené

10.Výkriky do tmy


"Slečna Evansová? Zobuďte sa! Máte návštevu!"
"Hm?"
"Slečna Evansová!"
"Však už som hore!" zamrmlala som a snažila sa zdvihnúť hlavu. Mala som pocit, že niekto rozbil sklenenú fľašu. Jej úlomky sa mi zapichli do hlavy a nie a nie pustiť. Ošetrovateľka podo mňa strčila dlaň a vytiahla ma do sedu. Škaredo som na ňu zazrela. Natiahla som ruku a trhla žltým závesom. Vysoký, chudý muž sa jednou rukou opieral o skrinku pri jeho pravici. Topánkou s dlhým špicom potichu poklopkával o kachličky. Zdvihol ruku a zložil si špicatý klobúk. Vyčaril na mňa široký, milujúci úsmev a rozložil svoj fialový habit na stoličku. Klobúk si uložil do lona a obopäl ho prstami.
"Bol som na ministerstve. Fudge bol nahnevaný, že som mu to neoznámil skôr. Vykrikoval, že to on je tu minister, nie ja. A že ma porazil v čestnom boji o tak dobré kreslo... Ale to Vás samozrejme nezaujíma," riaditeľ zdvihol hlavu a znovu sa vrátil myšlienkami ku mne. V očiach mal tak známe, žiarivé iskričky. Belasý pohľad, plný neuveriteľnej múdrosti uprel na moju tvár a dlhý, červený škrabanec, ktorý mi špatil tvár.
"Madam Pomfreyová vravela, že Vám po tom... incidente nezostane ani pamiatky.," skonštatoval skôr pre seba, ako pre mňa. Mierne som pokývala hlavou na znak súhlasu.
"Slečna Evansová, zrejme viete, prečo som prišiel. Potrebujem to počuť celé. Od Vás. Odvtedy, čo ste odišli od Lásky. Musím vedieť, čo sa stalo. Trojčatá nevieme nájsť. Však viete, akú majú záľubu v schovávaní."
"Mali ste sa obzrieť."
"Čože?"
"Stáli za Vami. Celý čas. Stačilo sa obzrieť. A čo sa týka môjho odchodu od Lásky...

Dopadla som na akýsi koberec. Sedela som v neveľkej, útulnej miestnosti. V krbe veselo pukotal oheň, akoby ho nič nemohlo vyrušiť. Uvedomila som si, že jeho život o chvíľu vyhasne. Presne tak, ako životy iných...
Keď som mala asi desať rokov, zomrel niekto, koho som si neuveriteľne vážila. Naša susedka, Francinne Gaubatová, zomrela. Bola to tá najmúdrejšia žena pod slnkom. Nežila pre seba, ale pre iných. Keď ma nikto nevedel pochopiť, vždy som utiekla k nej. Otvorila mi dvere skôr, ako som vôbec stihla zaklopať. Utrela mi horúce slzy z tváre a pustila ma dnu. Usadila ma do vlastného kresla a do ruky mi vtisla horúcu čokoládu. Čokoláda upokojuje nervy a chladí tvoju horúcu hlavu, vravievala. Vždy som ju poslušne vypila, i keď som čokoládu neznášala. Žena si sadla oproti mne a stisla akúsi guľatú vecičku. Talizman, povedala, každý z nás má nejaký talizman, aj keď si to neuvedomuje. Či ho vidí v niekom inom, alebo ho nosí v sebe. Každý ho máme. Lekári vraveli, že ju ranila mŕtvica. Povedal mi to otec. Práve ma viezol zo školy. Začínali sa prázdniny.
"Lily. Teta Francie... zomrela." Môj otec nikdy nechodil dlho okolo horúcej kaše. Bol to ten typ človeka, ktorý nikdy neprejaví, čo cíti. Aj keby jeho srdce išlo puknúť od žiaľu, on len ticho sedí a ako zvyčajne, pozerá večerné správy.
Zomrela... zomrela... zomrela.... Cítila som, že hrča v mojom hrdle začína naberať neuveriteľné rozmery. Keď otec konečne zastal pred naším domom, potichu som vyskočila z auta a vyletela k plotu. Čo najrýchlejšie som ho preliezla, nehľadiac na nespočetné modriny a škrabance, ktoré som si spôsobila. Prudko som roztvorila vchodové dvere.
"Pusti ma! Počuješ?"
"Lily-"
"Kde sa to stalo?"
"Lily!"
"Oci, musím to vedieť!"
"Ja... v salóne," vzdychol si a uvoľnil zovretie. Vedel, že nemá cenu ma presviedčať. Aj keď nemohol pochopiť vzťah medzi mnou a Francinne, vedel, že som ju mala rada. Bez toho, aby som na neho čo i len pozrela, rázne som sa otočila a otvorila dvere pri mojej pravici. Zabuchla som za sebou a otočila kľúčom vo dverách. Opierala som sa o dvere a pozorovala miestnosť. Zastal pre mňa čas. Vnímala som iba pomalé, premyslené tikanie hodín. V izbe stále vládol Francin tieň, jej duch a osobitosť. Už od mala som sa nebála smrti. Neviem prečo. Akoby som tušila, že po smrti ideme ďalej. Naša duša nevyhasne, naopak. Putuje svojou cestou ďalej, po prekonaní jednej z mnohých prekážok. Aby ste ma nepochopili zle. Vždy ma bolelo, neskutočne silne, keď ma opustil niekto blízky. Ale niekde v mojom podvedomí som tušila, vedela som, že jeho život neskončil. A s touto myšlienkou som všetko prekonávala.
Strata Francinne bola jednou z najťažších skúšok v mojom živote. V tej izbe mi niečo zanechala. Blízko jej kresla, na zemi ležalo niečo lesklé. Pomaly som prešla k tomu miestu, nevnímajúc otcove trieskanie na dvere. Zohla som sa a dotkla sa zvláštneho predmetu. Bol guľatý, no jeho rovný povrch rušili hlboké ryhy a zvláštne znaky. Zlato bolo rokmi ošúchané a zvláštne vyblednuté, no aj tak som z neho cítila Francinu povestnú silu a odvahu. Francin talizman. Stisla som ho v dlani. Odrazu som vedela, čo mám urobiť. Roztvorila som okno a vyskočila von práve vo chvíli, keď môj otec vtrhol dnu. Utekala som preč, von z dediny. Prebehla som cez pole a zastala až na lúke, neďaleko Mileninej rieky. Hovorilo sa, že v minulosti v nej zomrela akási dievčina. Postrčila ju tam jej macocha, pretože svojou krásou tienila jej vlastné dcéry.
Dobehla som ku košatej čerešni a hojdačke, kde s veľkou obľubou sedávala Francinne. Hodila som sa na kolená a rukami začala v zemi hĺbiť dieru. Keď sa mi zdala dostatočne hlboká, uložila som do nej poslednú pamiatku po Francie. Znovu som ju zahrabala a postavila sa. Od rieky zadul príjemný vietor, presne taký, ktorý s radosťou očisťuje smutným ľuďom myseľ. Niečo mi zašepkal. Nastražila som uši a zatajila dych.
Láska si ťa nájde, Lily...
Potriasla som hlavou a myšlienkami sa vrátila späť do prítomnosti.
"Je tu niekto?"
"Nie!" znela odpoveď.
"Kde si?"
"Nájdi si nás!" ozval sa druhý hlas.
"To je tretia úloha?"
"Áno aj nie."
Nahnevane som sa vzpriamila a začala prehľadávať miestnosť. Nazrela som snáď do každého kúta, skrine, či dverí.
"No tak! Kde ste!"
"Tam, kde nás nenájdeš."
"Kde mám prútik?"
"Tam, kde ho-"
"Dobre, dobre, pochopila som! ...Tam, kde vás nenájdem. Takže to je miesto, kde si myslíte, že ste neviditeľný. Miesto, kde by ma nenapadlo nazrieť. Viem, kde ste!" vykríkla som a prudko som sa otočila. Samozrejme, chodili vždy za mnou, preto by som ich nikdy nenašla!
"Si šikovná. Ale šikovnosť ti v tomto prípade nepomôže." Predo mnou stáli traja zvláštny mužíčkovia. Jeden bol vysoký a vyziabnutý, ani keby zopár dní hladoval. Jeho šedé oči jediné prejavovali aké - také známky života. Tikal nimi po miestnosti, akoby sa niečoho neuveriteľne bál. Druhý dvaja boli zrejme dvojčatá. Nebol medzi nimi jediný rozdiel. Boli nižší, ako ich spoločník a taktiež tučnejší. Mali modrasté kruhy pod očami, ktoré im nahnevane tlačili na okrúhly nos. Úzke, ostré pery vyzerali, že keby chceli, dokázali by slovami poriadne ublížiť.
"Vy ste dvojčatá?"
"Nie. Všetci sme bratia. Sme trojčatá."
"Ako vám mám hovoriť?"
"Jemu," muž pokynul hlavou k jeho vysokému bratovi, "hovor Strach. Ja som Beznádej a tuto môj ďalší brat je Zúfalstvo," hovoril to s akousi zvláštnou dávkou humoru. Začala som sa báť.
"Aká je moja úloha?"
"Dáme ti ju všetci naraz. Normálne by si išla s každým z nás osamote, ale teraz nás tlačí čas. Poď za nami."
Strach sa otočil ako prvý. S vystretým chrbtom kráčal von jednými z dvier. Dlhé, šedasté vlasy mu pozvoľna padali na chrbát a tvorili tam spletité cestičky. Jeho bratia, tí dvaja, medzi ktorými by ste nenašli jedinký rozdiel, išli za ním.
"Prečo si myslíš, že sme rovnaký? To nie je pravda!" Trhla som sebou. Ako dopekla vedia, nad čím premýšľam? "Aj medzi zúfalstvom a beznádejou je rozdiel. I keď idú ruka v ruke. To neznamená, že sme rovnaký. Pozri napríklad sem," zastavil sa a schytil bratovu ruku, "vidíš ten necht? Je oveľa dlhší a širší, ako ten môj. A Beznádej má o niečo svetlejšie vlasy, ako ja. Už rozumieš? Aj keď sú to malé rozdiely, nebadateľné, nemôžeš si myslieť, že neexistujú. Život tvoria detaily. A ty ich nemôžeš ignorovať."
"Sme tu," zašomral Strach a gestom privolal svojich bratov k sebe. Všetci sa dotkli dvier. Niečo cvaklo a dvere sa pomaly, s vrzgotom otvorili.
"Choď dnu, Lily. Budeme ťa tam čakať. Aj keď v trochu inej podobe," Strach sa uchechtol a vsotil ma dnu....

"Čo sa stalo potom, Lily?" tlačil na mňa riaditeľ. Prestala som rozprávať a sklonila som hlavu. Na oblohe sa začali črtať prvé lúče ranného slnka.
"Bola tam tma. Odvtedy nenávidím tmu. Hustá, bolestná tma. Niekde predo mnou som začula niekoho stenať. Zľakla som sa. Poznala som ten hlas. Volal moje meno. Na zemi ležal... na zemi ležal James. Všade okolo neho bola krv. Hustá, karmínová krv. Vytekala spod neho a... ja som mu nemohla pomôcť! Nech som sa snažila akokoľvek k nemu dobehnúť, nemohla som sa pohnúť z miesta! Odrazu sa vedľa Jamesa sa objavila moja mama. Bola biela a vykrútená v zvláštnom uhle. Začala som plakať. Potom..."

"Nie! No tak-" snažila som sa prekonať tú stenu, kvôli ktorej som sa k nim nemohla dostať. James, mama, otec, Remus... Začínala som byť zúfalá. Nech som robila čokoľvek, nevedela som sa k nim dostať. Umierali mi pred očami. Všetci!
"Lizzy! NIE!" zrútila som sa k zemi a pomedzi prsty hľadela na Jane, Sheillu a Chloe. Všetky boli... Po tvári mi stekalo more sĺz. Nenávidela som sa! Bola to moja vina! Sklopila som zrak. Pocítila som, že už nemám nádej. Načo sa namáhať, keď to nemá zmysel? Natiahla som ruku a snažila sa nahmatať stenu. Vedela som, že to nemá zmysel. Bol to posledný výkrik do tmy. Moja ruka však prešla cez ňu a klesla späť. Vyskočila som na nohy a opatrne sa pohla. Keď som nepocítila žiadny odpor, bez rozmyslu som sa vrhla k nim. Len kúsok od miesta, kde ležali, som sa zastavila. Ako im mám pomôcť? Čo mám sakra urobiť?!
Klesla som na kolená a nechala po tvári stekať ďalšie ľadové slzy. Strach. Hrôza. Zúfalstvo. Beznádej. Nenávisť.
"Chcem zomrieť s vami, počujete? No tak!" kričala som. Rukou som sa snažila dotknúť všetkých naraz. Nešlo to. Musela som si vybrať. Strach. Hrôza. Zúfalstvo. Beznádej. Nenávisť. "Neopúšťajte ma!" Nevedela som, čo mám urobiť. Všetci, ktorých som milovala, všetci ma opúšťali. Mala som pocit, že moje vnútro sa rozletí na milión kúskov. Strach. Hrôza. Zúfalstvo. Beznádej. Nenávisť.

"Ako si sa odtiaľ dostala, Lily? Čo sa stalo potom?"
"Neviem. Nepamätám sa. Zrejme som odpadla." Nevšimla som si, kedy mi po lícach začali tiecť ďalšie slzy. Ak to takto pôjde ďalej, vytvorím tu slzavé údolie. Riaditeľ mi pokynul, aby som hovorila ďalej.

"Hej! Preber sa!"
"Čo sa stalo?"
"Nič," odvetil Strach.
"James!"
"Prestaň! Nebol skutočný!" Beznádej ma surovo zdvihol na nohy. "Mala si to oveľa ľahšie. Ak by to okolnosti dovoľovali, strávila by si chvíľku s každým z nás osamote."
"Splnila som teda úlohu?" bála som sa ich. Chcela som odtiaľ odísť. Čo najrýchlejšie. Byť znovu pri mojej rodine a priateľoch.
"Áno. V podstate áno."
"V poriadku. Takže môžem ísť domov."
"Nie," Beznádej sa krivo usmial. Nevšimla som si tú pomstychtivosť v jeho výraze.
"Prečo nie? Povedali ste, že som splnila poslednú úlohu!"
"Ešte ťa čaká Koniec, srdiečko. Presne tak, ako ťa vítal Začiatok. My sme len úlohy medzi nimi."

"Koniec? Žiadny Koniec tam nemal byť!" Dumbledore zúril. "A trojičky boli zrejme s ním! Čo sa stalo potom, Lily?"
"Prešla som cez nejaké dvere. Čakal ma tam...

Muž so zjazvenou tvárou preplnenou bolesťou na mňa hľadel lačným pohľadom.
"Čo mám urobiť, Koniec?"
"Poď." Mal hrubý, veľmi nízko položený hlas. Prešiel cez šero a odviedol ma k akémusi zvláštnemu predmetu. Bol dlhý a mierne vytočený doprava. Na jeho konci sa vyťahoval ostrý špic. "Dotkni sa ho."
Chcela som odísť. Z celého bytia som túžila byť preč. Zabudnúť. Natiahla som ruku a ukazovákom sa zľahka dotkla predmetu. V tej stotine sekundy som sa zahľadela do jeho tváre. Prebleskla mi pred očami Francinnina tvár. Vedela som, že som urobila chybu. Ten muž klamal. Mal to vpísané v tvári. Pocítila som to známe trhnutie pod pupkom.

"Pokračuj, Lily!"
"Ja... nemôžem!" vykríkla som. Dlane som si priložila k tvári. Dumbledore potichu čakal, kým sa upokojím. Boli to tie najhoršie spomienky. A on to vedel.
"Viem, že tým, že ťa nútim spomínať, musíš to celé prežívať ešte raz. A to je rovnako hrozné a bolestné ako všetko, čo sa ti stalo."

Keď som dopadla, pevne som držala privreté viečka. Stále tu bola mizivá nádej, že som doma. Že som si ten zvláštny výraz v Koncovej tvári vysvetlila zle.
Klop. Klop. Klop.
Ovalila ma ľadová hmla.
"Nie," zašomrala som. Otvorila som oči a zahľadela sa na belostných duchov. Stáli tesne pri predmete, tak veľmi sa podobajúcom na Francin talizman. Bola som v tej istej komnate, kde som asi pred mesiacom vtrhla s Jamesom. Perleťovobiele postavy sa otočili a bez slova na mňa hľadeli. "Nie," šepkala som. Ako presne načasovaný stroj, všetci sa naraz pohli. S akýmsi zvláštnym mrmlaním kráčali ku mne. Ruky mali mierne natiahnuté pred sebou. Vstala som. Obišli ma. Vytvorili okolo mňa kruh, bez jedinej medzery. Všetko okolo nás stmavlo. Do tmy svietila iba guľa plná akejsi šedej hmoty. Odrazu som pocítila, že sa mi nedostáva dostatok vzduchu. Niekto mi zvieral krk, tak bolestným spôsobom. Nevidela som kto. Moje nohy sa zdvihli zo zeme, dotýkajúc sa iba špičkami. Zavrela som oči, zmierená so všetkým ostatním. Nepočula som náhly buchot pri dverách, ani nemé výkriky. Dokonca som nepocítila, že znovu klesám k zemi. Niekto ma zdvihol na ruky a odviedol preč.

"Kto to bol, Lily?"
"James. James Potter."
"Čo sa stalo potom?" opýtal sa. Spomenula som si na nasledujúce chvíle...
Postavil ma na nohy, pridržiavajúc ma jednou rukou. Zamrmlal nejaké kúzlo. Otvorila som oči, hladiac do jeho hnedých studničiek. Stáli sme v tieni vysokej skrine. Izbu osvetľoval drzý svit mesiaca. Na strechu z tenkého plechu dopadali milióny kvapiek vody a vytvárali hotovú symfóniu zvukov. Voda udierala do okna a snažila sa dostať dnu.
"Ľúbim ťa, vieš to?" zamrmlal mi do ucha.
"Ja... je mi to ľúto, James. Viem, že si vtedy Snapea nezaklial," drmolila som a krútila hlavou. Neviem prečo, no jediné na čo som si dokázala spomenúť, bol obraz, ktorý mi ukázala Láska. James iba zmätene pozoroval moje oči. Nakoniec chytil moju tvár do dlaní a palcom mi prešiel po perách.
"Keď si uvedomím, že si tam mohla zomrieť! Tak ľahko! Mal som dohliadnuť, aby sa toho Dumbledore zbavil-"
"Prestaň," šepla som a podišla bližšie, "to teraz nie je dôležité."
Postavila som sa na špičky a zachytila jeho ramien. Zakrútila sa mi hlava. Pocítila som, že jeho telo sa pod mojim dotykom nebadane trasie. Pomaly, aby som ho vytrestala za všetky tie roky, som sa približovala perami k tým jeho. Prvé, nesmelé bozky začali prerastať do vášnivejších a zúrivejších. Ako konečne splnený, dlho očakávaný sen. Nemé výkriky do tmy...


"Lily? Čo sa stalo potom?"
Potriasla som hlavou a vrátila sa späť k riaditeľovi. Túto časť mojich spomienok som zatajila.
"Odniesol ma do hradu. A pri vstupných dverách sme stretli vás."
"Áno, pán Potter mi náležite vynadal. Dalo by sa povedať, že na mňa doslova navrieskal," konštatoval. Sklonila som hlavu.
"Ďakujem, slečna Evansová. Pomohli ste mi. A mimochodom, pred dverami niekto stojí."
"Kto je to?"
"Vaše kamarátky. Želám Vám veľa sily a odvahy, aby ste ten príval zvládli," dodal žartovne.
"Ďakujem, pane. Za všetko."

Láska si ťa najde - 9. Láska je ten najbezcitnejší cit človeka

15. února 2007 v 22:25 | Satine |  kapitolovky - nedokončené

9.Láska je ten najbezcitnejší cit človeka

Láska je najbezcitnejší cit človeka. (F.Grillparzer)
"Našla som si ťa," poznamenala a vtiahla ma za rukáv hlbšie do miestnosti. Prižmúrila som oči do šera a snažila sa nájsť majiteľa toho hlasu. Slová sa odrážali od stien a vytvárali stovky ozvien. Akoby jej hlas bol chvíľu medový a zamatový ako hodváb a chvíľu zas škriabal a ľadovo mi prechádzal po tvári. Na chrbte som ucítila pramienok potu. Čakala som, že Láska bude nádherné stvorenie plné elánu a srdečnosti.
Z tejto ženy mi prechádzal po rukách mráz. Zatúžila som byť znovu pri Hanbe.
Všade okolo mňa sa vznášala dotieravá hmla. Čím viac som sa snažila preniknúť cez ňu pohľadom, tým viac sa predo mnou uzatvárala a tvorila nepreniknuteľnú stenu.
"Áno. Našla," skonštatovala znovu sama pre seba.
"Kde si?" nebavilo ma hľadieť do neznáma. Prechádzala som pomedzi hmlu, ktorá sa nie a nie rozostúpiť.
"Nájdi si ma. Ja som ťa už našla."
Neviem prečo, no v tej chvíli mi prebleskla mysľou veta mojej susedky. Keď som chodila do škôlky, nikdy som sa nehrala s dievčatami. Zdali sa mi príliš umelé. V každej chvíli dokonale upravené a bez jedinej chybičky krásy. Ja som potrebovala špinu a prach. Šiltovku lišiacky stiahnutú do čela, v roztrhaných nohaviciach a rozťahanom tričku. Bavila som sa s chalanmi. Už vtedy mi dospelo sa tváriaci Remus kázal, aby som sa viac zabávala s tými husičkami v ružových šatičkách. Vždy som sa iba uškrnula a vtisla mu na líce špinavý bozk.
No presne tak, ako každé šesťročné dievča, i ja som mala svojho vysnívaného princa. Volal sa Noah a hrával s nami futbal. Myslím, že bol o rok starší, no vždy sa na ihrisku zabával s nami. Bolo to nevinné, detské poblúznenie, no vtedy pre mňa znamenalo mnoho.
V našej škôlke sme mali akési nepísané zákony "lásky". Ak chcel chlapec povedať dievčaťu, že sa mu páči, musel pred ostatnými vyhlásiť, že si ju v dospelosti určite vezme. Neviem, prečo to tak bolo, no vtedy sa mi to zdalo úplne normálne. A tak som len čakala a útrpne sa usmievala. Bola som si istá, že sa mu páčim. Veď prečo inak by sa s nami hrával? A chcel ma mať vždy v svojom družstve?
Pamätám si, že to bolo v piatok. Bolo pekne, detskú tvár mi zohrievalo večerné slnko. Joan práve strelil posledný gól. Unavene som si sadla na trávu a čakala, kým za nízkym, zeleným múrom uvidím povedomú siluetu mojej mamy. Odrazu sa pri pravej stene budovy, blízko šmykľavky, objavil hlúčik detí. Vstala som, poháňaná zvedavosťou. Keď som sa pomedzi nich pretlačila, prekvapene som otvorila ústa. Moje srdce vynechalo úder a potom ešte jeden. Noah, môj Noah stál vedľa nejakej dievčiny a hľadel na zväčšujúci sa dav. Vedela som, čo bude nasledovať.
"Čo sa deje, Noah?" vykríkol chlapec rozožieraný netrpezlivosťou. Noah na neho prekvapene pozrel, akoby si až teraz všimol množstvo detí okolo seba. Už vtedy bol vynikajúci herec.
"Tuto Noah mi práve povedal, že sa so Suzy určite ožení!" vykríkol Derick, chlapec stojaci vedľa neho. Pravdepodobne už nevedel dlhšie potláčať takú silnú "pikošku".
Dievča, ktoré sa volalo Suzy, sa povýšenecky usmialo. Bola to jedna z tých barbin, ktoré som už vtedy nemohla ani cítiť. Dokonalá, vysoká, s tváričkou ako anjelik. Svetlomodré šaty jej krásne zvýrazňovali šedé oči. Tmavé vlasy stiahnuté do úhľadného chvosta bez jedinej chybičky. Vyzerala ako princezná z vlastnej rozprávky. Párkrát zaklipkala belasými očami a odbehla za svojimi kamarátkami, rovnakými tieňmi, túžiacimi po dokonalosti.
Do očí sa mi tlačili slzy zúrivosti.
"Lily! Lily Evansová!" prudko som sa otočila, ryšavé vlasy mi dopadli na chrbát.
"Pred bránou ťa čaká mama!" s veľkou námahou som sa usmiala na našu vychovávateľku a odbehla od skupinky preč. Celú cestu domov som nevnímala jej každodenné kázanie o tom, aká som špinavá a len nemo hľadela pred seba.
"Si v poriadku, Lil?"
"Čo?"
"Pýtam sa, či ti niečo nie je."
"Nie, som v pohode mami. Zostanem v záhrade, dobre?"
Vyliezla som na strom a sadla si medzi dva hrubé konáre, ktoré akoby tvorili kreslo. Dalo sa v nich perfektne sedieť. Zdvihla som hlavu a pomedzi listy hľadela na oblaky, tvoriace zvláštne obrazce.
"Lily? Odnes mame tieto jahody, dobre? Sú pekne červené, bude mať radosť."
Zoskočila som zo stromu a podišla k plotu, deliacemu našu záhradu od susedkinej.
Natiahla som ruky a zachytila veľký kôš plný jahôd. Stará pani sa na mňa zahľadela belasým pohľadom, plným múdrosti, ktorá sa dá naučiť iba rokmi. Prižmúrila oči a nevedomky stiahla obočie. Prezerala si moju tvár. Nakoniec sa jej oči rozžiarili pochopením. Pritiahla tvár bližšie k plotu a počkala, kým urobím to isté.
"Neboj sa, Lily. Nič ti neutečie. Láska si ťa nájde. "

"Nad čím rozmýšľaš?"
"Kto ste?"
"Hovor mi Láska."
Niekde predo mnou belostná hmla začala tmavnúť. Pomaly sa ku mne približovala postava zahalená v šedastom polotieni. Zdvihla sa vo mne vlna očakávania. Keď konečne prešla cez poslednú zábranu ľadovej hmly, tlmene som zhíkla.
"Deje sa niečo?"
"James?"
"Prečo si myslíš, že som James?"
"Lebo-"
Odrazu ho zahalil tmavý tieň. Keď sa začal pomaly vytrácať, na Jamesovom mieste stála moja mama. Usmiala sa na mňa. Zospodu vystúpil vír a zhltol ju. Keď ustúpil, hľadela som na Remusa.
"Čo sa deje, Lily?" prehovoril.
"Ja... ja... prestaň!"
Remusa nahradil môj otec, potom Lizzy, Jane, Chloe a Sheilla. Hľadela som do jej tmavej tváre.
"Láska?" šepla som. Sheilla sa usmiala. Zmätene som hľadela, ako sa znovu premenila na Jamesa. "Prečo to robíš?" Žena sa medzitým zmenila na zhrbenú starenku s dobrosrdečným úsmevom vpísaným v tvári.
"Láska má milióny podôb, srdiečko," šepla starenka a pohladila ma po líci.
"Aká je moja ďalšia úloha?" Žena sa usmiala a zavrela oči.
"Som už príliš stará."
"Láska nepozná vek, " spomenula som si na vetu, ktorú stále opakoval môj dedko. Starenka sa z chuti zasmiala. Odrazu predo mnou stála presne taká žena, ako som si predstavovala Lásku. Dlhá, štíhla, s krásnou tvárou bez jedinej chybičky. Konček nosa mala chutne zdvihnutý dohora. Tmavomodré oči boli plné nehy a dobroty. Dlhé vlasy sa jej vlnili okolo tváre ako hnedasté hady.
"Takto si predstavuješ Lásku, srdiečko?" spýtala sa. V jej hlase som zacítila takmer nebadateľné opovrhnutie. "Láska nie je dokonalá. Dokonalý cit neexistuje. Má stovky, milióny chýb. A aj tak si ju ľudia cenia najviac na svete." Ruky si založila za chrbát a pomaly ma začala obchádzať. Začula som šuchot jej šiat. "Ľudia túžia po dokonalosti. A najväčšia chyba je, že ju hľadajú v láske." Obišla ma zozadu a začala sa objavovať pri mojom pravom ramene. Odrazu predo mnou stál uhrovitý chlap so zjazvenou tvárou plnou bolesti. Hľadel na mňa vodnatými očami. Veľké pery sa mu nebadane triasli, akoby si stále niečo mrmlal. Ruky mal zakvačené za chrbtom. Bol zhrbený a musel mať zdvihnutú hlavu, aby sa mi mohol dívať do tváre.
"Povedz, Lily, je tento muž menej hodný lásky ako ja?" Láska sa postavila k nemu. Vystretá, ani keby mala v chrbte pravítko, s dokonalým postojom a výzorom.
Znovu som kmitla pohľadom po mužovi. Skleslý zrak upieral do mojich očí. Zdalo sa mi, že keby som uhla, začal by sa topiť v oceáne beznádeje.
"Nie."
"Prosím?" Láska mierne stiahla obočie, no vôbec to nenarušilo tú nádheru vpísanú v jej tvári.
"Tento muž si zaslúži ľúbiť a byť ľúbený oveľa viac, ako ty." Čím dlhšie som na neho hľadela, tým viac sa mi Láskina silueta začala protiviť. Mierne sa usmiala a luskla prstami. Muž v tej chvíli zmizol.
"Dobre, moja. Poď," nasledovala som jej dlhé, zamatové šaty. Láska zostala v tej istej žiarivej podobe.
"Kam ideme?"
"Uvidíš, srdiečko."
Láska prešla cez ďalšiu stenu hmly a chytila ma za ruku. Zacítila som mierne trhnutie. Žmurkla som a keď som znovu otvorila oči, už sme nestáli v hmle. Boli sme v chlapčenskej spálni. V Rokforte. Na jednej posteli sa rozvaľoval James. Na zemi sedel Sirius.
"Prečo jej už nedáš pokoj, Paroháč? Vidíš, že ťa neznáša." Oslovený chlapec iba podráždene cmukol. "Už som ti to vysvetľoval miliónkrát."
"Tak sa aspoň nesprávaj, akoby si bol v celibáte. Poletujú okolo teba stovky dievčat, ale ty len neustále slintáš za Evansovou."
"Keď sa raz zamiluješ, pochopíš. Aj keď dosť pochybujem, že by si niečo také dokázal."
Lily nemo hľadela na dvoch chlapcov.
"Hlúposť. Predvádza sa pred Blackom. Neľúbi ma," namietla som. Láska ma znovu chytila za rukáv. Ocitli sme sa pred hradom. Išla som s Liz a Chloe k jazeru. Jane a Sheilla mali ešte Čarovné runy. Bol piatok, koniec vyučovania. Šťastne sme štebotali niečo o Magických gitarách, novej londýnskej kapele. Nevšimli sme si, že za nami sa zakráda Snape, ani ako vyťahuje prútik a mieri ním na mňa. Jediné, čo sme zachytili, bolo vykríknutie kúzla. Otočila som sa.
"Potter!" James stál s prútikom namiereným na Snapea, ktorý ležal na zemi. "Ty... ja... ty jeden namyslený, úbohý, arogantný debil! Prečo musíš v jednom kuse niekoho začarovať? Myslíš si, že si potom frajer, alebo čo? Je mi z teba zle! Prečo stále niekomu ubližuješ?" James stál so sklonenou hlavou. Nepovedal ani slovo. Ja som nemo kmitala pohľadom z mojej červenej dvojníčky na Jamesa. Prečo dopekla nepovie, že nič neurobil? Že ma zachránil? Vôbec som si neuvedomila, že toto je minulosť. Nahnevane som na neho gánila. Obraz sa mi začal pomaly vytrácať. James. Lišiacky úškrn na tvári, prútik ledabolo zastrčený v zadnom vrecku džínsov. Odrazu niečo buchlo a ja som sa ocitla v nejakom starom dome. Hľadela som na dve postavy stojace v tieni vysokej skrine. Bola noc, mesiac dával izbe ponurý nádych. Na strechu z tenkého plechu dopadali milióny kvapiek vody a vytvárali hotovú symfóniu zvukov. Voda udierala do okna a snažila sa dostať dnu. Podišla som bližšie.
"Ľúbim ťa, vieš to?"
"Ja... je mi to ľúto, James. Viem, že si vtedy Snapea nezaklial," drmolila som a krútila hlavou. James iba zmätene pozoroval moje oči. Nakoniec chytil moju tvár do dlaní palcom mi prešiel po perách.
"Keď si uvedomím, že si tam mohla zomrieť! Tak ľahko! Mal som dohliadnuť, aby sa toho Dumbledore zbavil-"
"Prestaň," šepla som a podišla bližšie, "to teraz nie je dôležité."
S doširoka roztvorenými očami som hľadela na moju dvojníčku. Postavila sa na špičky. Rukami sa jemne zachytila jeho ramien. Pomaly sa začala perami približovať k tým jeho. Prvé, nesmelé bozky pomaly začali prerastať do vášnivejších a zúrivejších. Medzi ich telami už nebol ani centimeter miesta. Akoby potrebovali zúfalo cítiť niečie teplo.
"Poďme, Lily. Videla si dosť," láska ma chytila za plece.
"Ale-"
Znovu sme stáli v tej nepríjemnej hmle.
"Prečo ho nenávidíš?"
"Prosím?"
"Odpovedz."
"Ja.... ja neviem! Stačí? Neviem! Nevieš si predstaviť, aké to je, keď sa zaľúbiš do niekoho, kto si z teba robí len zábavu! Strieľa si zo mňa! Lov na mňa sa mu zdá neuveriteľne zábavný!"
"Lily, ty sama vieš, že to nie je pravda. Ten chlapec ťa ľúbi čistou a úprimnou láskou. To ty ho vedieš za nos. Skús sa na neho pozrieť pomedzi svoje predsudky a skúsenosti. Zistíš, že to už nie je ten James, ktorým bol pred piatimi rokmi." Láska luskla prstami.
"Povedz, zaslúži si tvoju lásku?" znovu som hľadela na muža so zjazvenou tvárou a uboleným pohľadom.
"Hanba mala pravdu. Si neuveriteľne prefíkaná."

Láska si ťa najde - 8. Oceán sĺz

15. února 2007 v 22:21 | Satine |  kapitolovky - nedokončené

8.Oceán sĺz


Prvé, čo ma napadlo, keď som prešla tým závesom - ktorý mimochodom vyzeral ako predžutý kravou - že to tu vyzerá ako v Strašidelnom dome. Viete, v tých chatrčiach, čo bývajú na kolotočoch. Vojdete do nich a prechádzate chodbičkami. Každá z nich vás zavedie do nejakej miestnosti. Tam vás čaká úloha, aby ste mohli postúpiť ďalej.
Dom Fhuajssa, ako to nazval Dumbledore, bol veľmi podobný. Vchádzali sme po dvoch. Išla som s Liz.
"Každá dvojica sa zrejme dostane do inej chodby. Sheilla išla s Jane."
"Vieš, čo máme robiť?" Liz prechádzala popri stenách a obzerala si ornamenty vyryté v kameni.
"Myslím, že to je niečo ako Strašidelný dom."
"Ako čo?"
"Pamätáš, keď si raz bola u nás a išli sme na kolotoče?"
"Tam, kde ma skoro napadol ten šialený klaun?"
"Iba chcel, aby si sa s ním odfotila."
"A prečo sa potom tak domaľoval? Keď chcel fotku, mal o ňu normálne požiadať! Vyzeral ako masový vrah."
"Už som ti to vysvetľovala. U muklov je to normálne!"
"Dobre, nechajme ich zvláštne spôsoby zábavy tak."
"Náhodou, klauni sú celkom milý. Nemôžem za to, že z nich máš traumu."
"Lily! Nechajme to tak!"
"Ako chceš."
"Vieš čo tu máme robiť?"
"Myslím, že musíme nájsť nejaký vchod."
"Vchod kam?"
"K ďalšej úlohe. Keď ňou prejdeme, dostaneme sa ďalej. A ešte si myslím, že by tu mal byť niekto, kto nám to vysvetlí. Musí to mať nejaké pravidlá a Dumbo nám dokopy nič nepovedal."
"Uhm. A povieš mi, ako sa odtiaľto chceš dopekla dostať? Poď sa pozrieť sem! Tá chodba nejde ďalej. Sme tu zavreté!"
"Nevrieskaj, prosím ťa! Lumos!"
"Preboha!" vykríkla Liz a odstúpila do stredu jaskyne. Ja som iba s otvorenými ústami hľadela na steny. Každý kút, roh či strop, boli husto popísané akýmsi šikmým písmom.
"Čo je to za hatlaninu?"
"Netuším, Liz. Pozri, máme ho dokonca aj pod nohami!"
"Písmo je normálne, len ten jazyk nepoznám."
"Pozri! Je to jedna veta, ktorá sa stále opakuje!"


"Koľko tu už sme?"
"Dobré tri hodiny, Lil."
"Čo keď sa odtiaľto už nedostaneme?"
"Nepanikár. Niečo vymyslíme."
Zošuchla som sa na zem a ľahla si. Podoprela som si hlavu rukami a pozerala na strop. Hľadela som na písmo.
"Lizzy! Veď to je písané po latinsky! Iba to bolo napísané zozadu. Prefíkané..."
"Ty vieš latinsky?"
"Jasné. Latinčina bola jazyk starých mágov. Dohovárali sa ňou. Raz sa nedopatrením dostala k muklom, ktorý ju s veľkou obľubou začali využívať. Vtedy sa jej čarodejníci vzdali, lebo už nemalo význam dorozumievať sa ňou, keď im muklovia rozumeli."
"Poznáš ju?"
"Píše sa tam, že tú vetu máme prečítať, ibaže odzadu. Že ma to nenapadlo skôr!"
"Tak čítaj!"
"Dom Fhuajjsa, otvor pred nami tvoje brány."
"Aké kreatívne!"
"Prečo sa nič nedeje?" vykríkla som. Čakala som, že sa nám objavia nejaké dvere, alebo čo. Ale to heslo bolo fakt čudné. Možno som to preložila zle...
"Prečo sa sakra nič nedeje?"
"Neviem!"
"Ja tu nemienim presedieť pol života!"
"Skúsim ešte niečo. Ynárb ejovt iman derp rovto, asjjauhf mod!"
"Lily? Tebe už načisto hrabe! Už len toto mi chýbalo!"
"Netrep! Pozri sa na tú stenu. Zmizlo na nej písmo."
Podišla som k nej. Až na to, že čierny atrament sa vyparil, vyzerala rovnako, ako predtým.
"A čo teraz?" nahnevane som do nej kopla. Liz vykríkla. Moja noha preletela cez stenu a znovu sa vrátila späť. Lizzy natiahla ruku a váhavo sa pokúsila dotknúť steny. Keď jej končeky prstov prešli cez kameň, tlmene zhíkla a znova ich stiahla.
"Ideme?"
"No nie, urobíme si tu ešte piknik!"
"Prestaň byť sarkastická, Lil."
Naraz sme prešli cez stenu. Ocitli sme sa v kruhovej miestnosti, ktorej steny tvorili ťahavé rastliny. Na zemi medzi chumáčmi trávy vykúkali hnedasté korene rastlín. Slnko nebolo vidieť, nad nami sa vznášala belostná hmla. Ale nebola to tá nepreniknuteľná hmla, z ktorej cítite strach a samotu. Mala som pocit, že som v bezpečí.
Niečo za mnou zašuchotalo. Strhla som sa, no zostala som hľadieť stále tým istým smerom. Skôr som pocítila, než začula, že Liz sa zrýchlil tep.
"Výborne. Ste prvé, ktoré na môj rébus prišli," vysoko položený hlas sa mi obtrel o ucho a pokračoval vo svojej ceste ďalej, až sa rozbil o nepoddajné listy rastlín.
"Kto ste?" vyriekla som trasúcim sa hlasom, i keď som sa vôbec nebála.
"Kto som? To nie je dôležité, moja. V dome Fhuajjsa neexistujú mená. Prešli ste časťou hry, ktorá patrila mne a teraz je mojou úlohou vysvetliť vám, ako ďalej. Prejdete cez tri úlohy. Pre prvých troch - to ste vy dve a ešte jeden človek - budú úlohy iné, ako pre ostatných. Oni sa dostanú do akejsi zberne bodov, kde budú za jednoduché úlohy získavať body pre vlastnú fakultu. Vy traja sa zahráte inak. Odteraz pôjdete každá sama..."
"Sama?"
"Áno, slečna Evansová, sama," doteraz som žene nevidela do tváre, no cítila som, že stojí tesne za mojím uchom. Jej hlas neznel nebezpečne, ale láskavo. "Každá sa vyberiete do iných dverí. Tam," začula som šuchot látky. Popri mne sa natiahla ruka. Krásna, belostná ruka s dlhými, tenkými prstami. Žena ukázala nechtom na dvoje dverí, pomaly sa objavujúcich v lístí steny. Obe sme vykročili a ako vo sne sa dotkli lístia.
"Môžete mi hovoriť Začiatok," šepla.
"Kto nás bude čakať?"
"Hanba." To bolo posledné, čo som začula. Dvere ma začali pomaly vťahovať dnu. Hanba? Aká hanba? Chcelo sa mi vykríknuť, ale tlak mi zavrel ústa aj oči a ja som sa naďalej nechala unášať na krídlach bezmocnosti.
Keď som konečne povolila viečka, chvíľu som len vyčerpane sedela na zemi a snažila sa potlačiť krútenie hlavy. Nakoniec som zmätene vstala. Automaticky som siahla do vrecka džínsov a hľadala prútik. Nebol tam. Začala som panikáriť.
"Ľutuješ?" hlboký, neuveriteľne hlboký hlas sa mi zaryl do kože a pomaly mnou prechádzal, akoby študoval každučký kúsok môjho tela. Zaryl sa mi do srdca a za žiadnu cenu nechcel upustiť. Ľutuješ?
"Nie," odvetila som bez akéhokoľvek rozmyslu. Nemám čo ľutovať! Alebo mám?
Začula som škrtnutie a následné zasyčanie. Neďaleko predo mnou sa rozblikal žeravý krúžok. Prižmúrila som oči a nasledovala červený bod. Žene cigara osvetlila hĺbavú, starú tvár. Zhíkla som. Čakala som mohutné chlapisko s pomotanou bradou, stojaceho nado mnou s hrôzostrašným výrazom v tvári preplnenej zlosťou.
"Kto ste?"
"V dome Fhuajssa nemáme mená."
"Ako vám mám teda hovoriť?"
"Hovor mi Hanba."
Nedokážem opísať jej vzhľad, ani tú neuveriteľnú auru, ktorá ju obklopovala. Na niečo také nestačia obyčajné slová.
Hanba, s cigarou zvierajúcou ukazovákom a prostredníkom, sa na mňa dívala hnedastým pohľadom plným toľkej ľútosti, ako ešte nikto. Jej mohutné telo bolo prikryté tmavou látkou, pripomínajúcej odtieň akejsi šedo-hnedej. Akoby mi jej šaty pripomenuli všetky moje hriechy, ktorými som ublížila svojim blízkym. Plazili sa po nej, aby mi naznačili moje zlo. Sedela vo veľkom kresle, z ktorého bolo vidieť iba drevené nohy. Pár prameňov hnedých vlasov, už popretkávaných prvými bielymi miestami, mala stiahnuté dozadu. Zvyšné jej padali na chrbát. Guľatú tvár zdobili plné pery a okrúhly nos. Zdvihla som zrak k jej očiam a začala sa topiť v jej hnedých rašeliniskách. Tá žena mala najhlbšie oči, aké som kedy videla. Plné toľkých citov, spoznaných starobou, až som mala pocit, že nasiakli celou miestnosťou. Hovorí sa, že oči sú oknom do duše. Ľútosť, neuveriteľná ľútosť v tvári, poznačenej vekom, ani nie namierená ku mne, ma donútila sklopiť zrak. Akoby jej samotnú podstatu tvorila ľútosť. Na jej pohľad nikdy nezabudnem. Zakorenil sa vo mne, v mojom vnútri a začal si tam budovať svoje miesto.
"Ľutuješ?" tentoraz prehovorila pokojne, no i tak hlasom plným vedomostí a poznania.
"Áno."
Žena potiahla z mohutnej cigary a ja som zdvihla zrak.
"Sadni si," rukou mi naznačila smer. Ohliadla som sa k druhému kreslu. Váhavo som sa posadila.
"Čo ľutuješ, dieťa?"
"Ja..." moje srdce bilo ako zvon. Nevládala som sa ani pohnúť. Čo ľutuješ? "Nechcela som to urobiť. Naozaj nie. Nechcela som ubližovať," krútila som hlavou. Po tvári mi začali tiecť slzy.
"Komu?"
"Ja... ja... neviem!"
Žena odvrátila zrak a vytiahla si cigaru z úst. Pomaly ju spustila na stolík, kde ju pritlačila na dno popolníka. Vstala. Šaty sa jej spustili a zahalili kolená. Sila a múdrosť, ktorá z nej sálala, ma donútila znovu potlačiť strach. Vstala som a nasledovala ženu vchádzajúcu do tmy.
Po chvíli luskla prstami. Slabé, žltasté svetlo zahalilo okrúhlu miestnosť.
"Povedz mi, Lily, uvedomuješ si, ako každý deň ubližuješ? Koľko ľudí kvôli tebe trpí, dieťa?"
Znovu luskla prstami a čierne steny odrazu zablikali. Okolo mňa sa odohrávalo toľko okamihov, toľko chvíľ môjho života...
Päť ročná Lily podišla k dievčaťu sediacemu na koberci. Boli v škôlke. Zohla sa a bábiku, s ktorou sa dievčatko hralo, jej vytrhla.
-Vráť mi Kate! Je to moja bábika! - vykríkla som a privinula si ju k hrudi.
-Prečo sa s ňou nemôžem hrať? Predsa si si kreslila!
-Pretože je moja! - surovo som na ňu zazrela a odpochodovala preč. Až teraz som si všimla bolesť a smútok v jej očiach.
Uhla som pohľadom od svojej päťročnej dvojníčky. V očiach som mala znovu slzy.
Spomienka vo mne zasiala semienko hanby.
Otočila som sa žene chrbtom a zahľadela sa na obraz mojich deviatich narodenín. Sedela som pri veľkom stole v našej záhrade a hľadela na veľkú narodeninovú tortu. Pri nohách mi spokojne dychčal Strawb. Napravo sedel Remus a srdečne sa na mňa usmieval. -
Lily! Poď porozdávať tortu! - Mama mi podávala papierový tanier s veľkým kusiskom fialovej torty. - Daj ju Remusovi!
Malá Lily sa zaškaredila a tortu jej vytrhla z rúk.
-Je to predsa moja oslava! Ja budem mať prvý kúsok! - vykríkla, pričom sa jej červené vlasy máčali v čučoriedkach na torte.
-Lily! To nemyslíš vážne! - o dosť mladšia Lilyna matka si založila ruky vbok. Lily si ju nevšímala a zaborila plastovú vidličku do jemnej peny a cesta.
Hľadela som na zronenú mamu, otca a Remusa. V ich očiach bolo sklamanie. Po tvári mi stekali horúce slzy. Spomienku odrazu nahradila ďalšia. Bol to James. Stovky, tisíce okamihov, kedy som nadávala Jamesovi. Kedy som mu ubližovala, zraňovala ho. Jedna spomienka trvala dlhšie, ako ostatné. Miestnosťou sa znovu rozľahli hlasy. Bolo to vo vlaku, tento rok. Stáli sme v Prefektskom kupé a čakali na prefektov.
-Čo robím zle? Čo som ti urobil? - tvár mal poznačenú bolesťou všetkých šiestich rokov.
-Čo? Potter! Správaš sa ako jeden arogantný sebec, ktorý každého zakľaje na počkanie. Stále si šuchoríš vlasy, lebo si myslíš, že si frajer. Neustále sa predvádzaš! Myslíš si, že si pritom neodolateľný? - kričala som, aj keď som vedela, že s tým už dávno prestal. Boli to moje jediné argumenty.
Spomienka sa znovu začala strácať v miliónoch iných. Stihla som zazrieť bolestný, utrápený tieň, ktorý mu zahalil tvár.
Neviem, ako dlho som sa dívala na ľudí, ktorým som ublížila. Odrazu sa niečo vo mne zlomilo a ja som vykríkla. Spadla som na kolená a hlavu položila do dlaní.
"Nie, nie, nie..." krútila som hlavou, akoby som to všetko mohla vymazať. Žena sa ku mne sklonila a surovo ma zdvihla za lakte naspäť na nohy.
"Len sa pozeraj!"
Zložila som ruky a utrela si slzy. Moje spomienky sa stratili. Namiesto nich sa pomaly začali objavovať ľudia, ktorých som poznala, ale aj tí, ktorých som videla len námatkovo, či som ich vôbec nespoznala. To som ublížila až toľkým?
Pomaly začali šeptať. Zatajila som dych.
"Lily, Lily, Lily, Lily..." ich hlasy silneli. Ozývali sa mi v duši. "Lily, Lily, Lily..." Na zem dopadali moje horúce slzy a vytvárali nepreniknuteľný oceán. Vedela som, že nemôžem utiecť, že musím zostať a ľutovať. Hanba. Neuveriteľná hanba zožierala moje vnútro. Cítila som, že preniká mojim telom od prstov na nohách až po končeky vlasov. A sprevádzala ju azda ešte väčšia ľútosť.
"Poď," šepla žena a vytiahla ma z miestnosti. Znovu som sa ocitla v tme.
"Očisti sa. Tu tvoju zlosť nik nevidí," vyriekla Hanba a pustila moju ruku. Bola som tam iba ja a tma. Zavrela som oči a snažila sa poslúchnuť Hanbu. Tam, kde nik nevidel moju zlosť, moje hriechy, som sa mohla v pokoji nadýchnuť. Sadla som si na zem a snažila sa vstrebať svoje skutky a spomienky. To, čo som spravila sa už nedalo vziať späť. Musela som sa naučiť žiť s minulosťou, pretože či by som ako chcela, zbaviť sa jej nemôžem. Bude sa so mnou tiahnuť do konca môjho života, ako tieň.
Neviem, koľko času som tam strávila. Neskôr som vstala a sledovala blikotajúce svetielko ženinej cigary. Sadla som si oproti nej a zahľadela sa jej do tváre.
"Ľutuješ?"
"Nie."
"Prečo?"
"Pretože to, čo som spravila, nemôžem odčiniť žiadnou ľútosťou."
"Hanbíš sa?"
"Áno."
Žena sa usmiala. Cítila som, že som splnila prvú úlohu.
"Dieťa, neubližuj ostatním. Najmä tým, ktorí ťa milujú. Ale to už nie je moja úloha. Pochopila si, že svoje skutky nemá zmysel ľutovať. Hambi sa za ne a z celej svojej podstaty sa ich snaž napraviť. Rozumieš?"
Prikývla som.
"V poriadku. A teraz poď. Čaká ťa druhá úloha."
"Kam pôjdem?"
"Čaká ťa skúška ťažšia, ako táto, Lily. Budeš čeliť tej najprefíkanejšej žene pod slnkom."
"Kto je to?"
"Láska."

Láska si ťa najde - 7. (Ne)podarený útek

15. února 2007 v 22:14 | Satine |  kapitolovky - nedokončené

7.(Ne)podarený útek


Nepozorovane som sa zakrádala prázdnymi chodbami hradu. Teda... nepozorovane... chodby boli plné náhliacich sa študentov. A zakrádala? Čo myslíte, dá sa zakrádať, keď máte na každom kúsočku kože PERIE?! Ja vám to teda poviem: NEDÁ!
Každý študent, či učiteľ, ktorý ma zbadal iba prekvapene vypúlil oči a otvoril ústa. Veď koľkokrát za deň vidíte primusku oblepenú perím?!
Samozrejme, poznámky typu predtým sa správala ako sliepka, teraz už tak aj vyzerá som okázale ignorovala. V poslednom čase mi to ide veľmi dobre. Prebehla som poslednou chodbou a doslova zrúkla na Tučnú paniu heslo. Nadskočila a vystrašene šepla:
"Moja milá, heslo sa od polnoci zmenilo."
"Čože?!"
"P-prepáč," zakoktala. Ja som na ňu vrhla zúrivý pohľad a oprela sa o stenu.
"Ale veď ja ho môžem zmeniť!" vykríkla som a znovu sa zahľadela do jej vypučených okáľov.
"Odkedy sliepky menia heslo? Dobre, dobre, to som nemyslela vážne! A aj tak. Vytvorila by si iba riadny zmätok."
"To mi je jedno! Potrebujem sa dostať dnu!"
"Lily?" začula som zadýchaný hlas. Otočila som sa a zahľadela sa do pobavených očí Jamesa Pottera.
"Čo chceš?"
"Hľadal som ťa v Nemocničnom krídle, no Sheilla mi povedala, že si odtiaľ vystrelila bez jediného slovka. A že vraj si mala diabolský výraz, či čo."
"Ako si vedel, kam pôjdem?"
"Sledoval som perie a skamenelých študentov. Myslím, že toto sa im vryje do pamätí navždy."
"Ďakujem za povzbudenie," prehodila som. "Aké je heslo?"
"Ohnivá strela."
"Veď čo iné. To ma mohlo napadnúť," zašomrala som a vkročila dnu. "Nezízajte na mňa!" Prváci s otvorenými ústami ihneď upreli pohľad do kníh. Musím byť teda riadne strašidelná.
"Poďme rovno k veci-"
"Vyzeráš, akoby si ma chcela zabiť," prehodil ľahkomyseľne. Keď neodpovedala, zaškaredil sa. "Nechceš ma zabiť, však?"
"Samozrejme, že chcem. Ale teraz nie. Musíme spraviť malú dohodu-"
"Niečo za to chcem!"
"Ešte ani nevieš, o čo ide!"
"Nevadí. Pôjdeš so mnou na rande dvakrát."
"Nie!"
"Tak potom náš rozhovor skončil, nemám pravdu?"
"Ja... no tak dobre! Pozri, týka sa to Sheilly..."


"Kde si bola, Lil?" "Prejsť sa."
"Vyzerala si ako upír chystajúci sa na lov. Nie si upír, však?!"
"Samozrejme, že áno, Jane. A po nociach tajne tancujem balet... S Potterom. Odhalili ste ma!" tragicky som privrela oči, postavila sa na špičky a odplávala k posteli.
"Prečo sa smejete na mojom... prekliatí?" znovu som prehovorila vážnym hlasom. Určite to muselo vyzerať komicky, veď si predstavte sliepku tancujúcu balet. Postavila som sa a začala sa točiť po miestnosti...
"Hops! Prepáčte, môj krásny princ!" vyhŕkla som na madam Pomfreyovú, kým som jej ležala v náručí. Nemala sa pchať do mojej tanečnej dráhy! Iba sa zamračila a odtiahla ma k posteli.
"Ľahnite si! Všetky!"
"Veď nám nič nie je!"
"Dnes ste nejaké... bujaré!" Prútikom zamkla dvere. "Ešte by ste niekomu ublížili!"
"Už sa stalo, madam. Lil niekoho pohrýzla. Viete, bola smädná..." Liz sa iba nevinne pozrela na zuby, ktoré som na ňu cerila. Pomfreyová pokrútila hlavou a so šomraním o hormónoch v tom veku odišla.
"Dnes poobede je ďalšia časť Ébourfidovej súťaže. A tuto vďaka princeznej ju neuvidíme!"
" Prestaň byť už taká namrzená, Sheilla. Ja mám perie, ak si si nevšimla. A tú súťaž stihneme."
"Pomfritka nás nepustí von!"
"A na čo sú tu podľa teba okná?" hrozivo som na ňu zagánila.
"Ty chceš vyliezť z tretieho poschodia? To nemyslíš vážne!"
"Prečo nie? Nie je to zlý nápad," poznamenala Liz a podišla k oknu. "Mohli by sme zliezť po brečtane na druhé poschodie a odtiaľ-"
"Nie! Nebudem loziť po žiadnej... žiadnej... "
"Viac slov nepoznáš, však Jane? Mám ti priniesť slovník?"
"Prestaň, Lily, lebo za seba neručím!"
"Neboj sa. Tvojim vlasom sa nič nestane," šepla som jej a vševedúco stiahla obočie.
"Pozri, Jane, naozaj to bude hračka. Raz sme liezli aj zo Severnej veže, pamätáš? Toto bude malina."
"Tak dobre," vzdychla a sadla si na posteľ. Našťastie si zatiaľ nevšimla, že som jej do vlasov nalepila krikľavo-ružovú žuvačku...

"A si si stopercentne istá, že nás to udrží?!"
"Samozrejme, Chloe. Ešte nikdy si neliezla po brečtane?" odvetila Lizzy.
"Nie!" vykríkla Jane. Vzdychla som si.
"To ja s Liz už áno. Keď sme cez prázdniny chceli ísť v noci von a naši nás nechceli pustiť. Nebola iná možnosť," dodala som ľahkovážne, kým som sa vyšvihla cez otvorené okno von. Vďaka Pomfritkinej masti som už nemala takmer žiadne perie. Začala som sa zosúvať dolu brečtanom. Po chvíli som zacítila tlmené vykríknutie.
"Jane! Buď ticho!" šepla som. Iba na mňa zavrčala. Zliezli sme pár metrov, keď som začula jemné puknutie. Vzhliadla som hore a prižmúrila oči.
"Liz? Deje sa niečo?"
"Nič vážne. Ibaže ten brečtan sa začína trhať."
"Čo?!" vykríkla Jane a zúrivo začala zliezať.
"Prestaň! Jane! Nesmieš sa hýbať!" zvrieskla som, no neskoro. Odrazu som pocítila, že padám spolu s rastlinou v ruke.
"Nekričte!" zvrieskla som počas nášho letu, akoby práve v tej chvíli nebolo nič dôležitejšie, ako to, aby nás nik nezačul. Chápete, letíme z tretieho poschodia a môj najväčší problém je, aby to nikto nespozoroval. No som normálna?! Ehm, neodpovedajte.
Tvrdo sme dopadli na akýsi balkónik. Zdvihla som sa a zahľadela sa cez okno dnu.
"Aha! Dumbledore!"
"Ľahni si!" vykríkla Liz a stiahla ma na zem. "Chceš, aby nás zbadal?!"
"Nevedela som, že má v kancelárii aj balkón," šepla som, kým sme preliezali zábradlie.
"No a čo ďalej?"
"Neboj sa, Sheilla. Zoskočíme na parapet tamtoho okna. Vidíš ho? Pôjdem prvá."
"Si si istá, Liz? Je dosť úzky."
"Ale zato je dlhý. Zmestíme sa tam."
Nakoniec sme sa dostali na ten kúsok plechu a zachytili sa rohov okna. Jane nespokojne fučala a dychčala. Keď som jej povedala, že mi pripomína rozzúreného býka iba na mňa zachrčala. Už iba čakám, kedy jej z nosa vyšľahne dym Aspoňže som si neobliekla to červené tričko.
"Dobre. Teraz by sme sa mohli spustiť po tomto-"
"Nie! Na brečtan ma už nedostaneš!"
"Sheilla, upokoj sa. Ako inak sa chceš odtiaľto dostať?"
"Zaklopem na toto okno - ó môj bože!"
"Čo je?!"
"Pozri sa!"
"Sakra! To sú - to sú-"
"Chlapčenské kúpeľne!"
"Ale no tak! Správate sa ako Potter s Blackom!"
"A nie je tamto náhodou Potter?!" vykríkla Jane.
"Kde?" prilepila som nos na sklo. Jane sa začala smiať.
"To nebolo vtipné, Jane."
"Ale bo-ááá!"
"Nekrič, došľaka! Držím ťa!"
"Takmer som spadla! A to iba kvôli tvojmu polezme si po brečtane, veď bude zábava!"
Chcela som namietnuť, keby sa nejaký malý blondiačik, ktorý práve vošiel do kúpeľne s krikľavo-žltou osuškou prehodenou cez plece nerozhodol uprieť pohľad rovno do okna. Začal ako v nejakom nízkorozpočtovom filme ziapať. Nasledujúce udalosti si pamätám ako v spomalenom zábere. Otočili sa na nás všetci chalani. Chvíľu sme na seba iba nemo zízali, teda ak sa nepočíta ten malý - ktorého mimochodom pri najbližšej príležitosti začarujem - ktorý vrieskal ako zmyslov zbavený. Jane prvá skočila na už spomínaný brečtan a liezla dole, pričom sa jej vlasy zamotávali do konárikov rastliny. Ešte stále si nevšimla moju žuvačku.
Dopadli sme na zem a odplazili sa čo najďalej od okna. Keď sme búchali na dvere Hagridovej chalupy, ešte stále sme počuli krik toho malého. Chudák. Muselo to vyzerať hrozne. Viete si predstaviť, že vojdete do kúpeľne, chcete sa osprchovať a v okne odrazu zbadáte tri bodkované "dámy" a jednu ošklbanú sliepku?!
"Preboha!" Hagrid vypúlil oči, kým ho osem dlaní tlačilo dovnútra. "Vy ste sa rádne doriadili! Čo ste to stvárali?"
"To je na dlho, Hag."
"Nehovor mi Hag, Lily!"
"Naša milovaná Lily má dnes skvelú náladu. Mám taký nejasný pocit, že ak bude takto pokračovať, skončí dole hlavou zo Severnej veže."
"To by si neurobila, Jane."
"Si si istá?"
"Prečo ste vlastne tu? Né že by som nebol rád, či tak. To sem. Ale furt máte školu a nemáte čas."
"Vlastne sme chceli ísť na Ébourfidku, ale... povedzme, že sa nám do toho zaplietol jeden začínajúci herec," Liz zahryzla do sušienky, položenej na vratkom stolíku. Zreteľne som počula nejaké prasknutie. Sklonila sa pod stôl, pričom sme počuli zvláštne, dusivé zvuky. Keď sa odtiaľ vynorila, bola červená ako zapadajúce slnko a úsmev mala od ucha k uchu.
"Kde sa koná prvé kolo?" odviedla som tému.
"Na štadióne. Za päť minút."
"Tak my teda pomaly pôjdeme."
"Ale príďte ma dakedy pozrieť!"
"Jasne, Hag!"
Iba nespokojne zavrčal, no viac to nekomentoval. Začína si zvykať. Vyšli sme pred dom, pohľad upretý na vysoké múry štadióna.
"Ste si isté, že tam ideme?" zneistela som.
"Liezla som po brečtane, ležala som na Dumbledorovom balkóne, potom som skákala na nejaké okno, za ktorým bola čisto náhodou chalanská kúpeľňa. A teraz mám vo vlasoch niečo lepkavé! Lily!"
Hops...
"Jane, ukľudni sa... poznáš ju-"
"Ja ťa zaškrtím! Udusím v spánku! Začarujem!"
"Náhodou ti to veľmi sluší," poznamenala som. Chcela na mňa skočiť, no Sheilla ju chytila za lakeť.
"A pristane ti k bodkám," pomaly som začala ustupovať. Žeby som to prehnala?


Nakoniec sme uzavreli mier, pretože inak by sme sa asi nepohli z miesta. No pre istotu som išla pár metrov za Jane. Istota je istota. Čím sme boli bližšie, tým jasnejšie som rozoznávala hlasy a šum študentov. Uvedomila som si, že by som na nich asi mala dávať pozor a plniť si povinnosti Hlavného prefekta. Aj keď ma to zamrzelo, odohnala to myšlienka na chalanské kúpeľne...
Liz potlačila vstupnú bránu a mňa ovalil neuveriteľný krik. Niekde v pozadí som spoznala Blackov hlas ("Stavte, koho skôr zabijú! Kto najdlhšie vydrží? A prežije Potter vôbec viac ako desať minút? No tak, stávky!"). Keď sme vošli, minimálne polovica hľadiska na nás uprela pohľad. Otvorili ústa. A to som si myslela, že sa to už roznieslo! Vyšli sme na tribúnu a sadli si medzi nejakého Chrabromilčana a dievča s dlhými, ryšavými vlasmi. Chalani za ňou doslova slintali a pozorovali jej pohadzovanie hlavou. Jane zostala zarazená, pretože na ňu sa ani jeden z nich nepozrel. Zahľadela som sa na dlhý, zamatový záves, ktorý skrýval druhú časť štadiónu. Pozrela som sa na oblohu a hľadala jeho začiatok.
"Lily? Jane? Sheilla? Lizzy?"
"Fíha, Chloe, konečne si sa naučila, ako sa voláme! To je teda úspech!"
"Sklapni, Lil."
"Vieš, čo je za tým závesom?"
"Netuším, Jane. Ale hrozne sa bojím!"
"Klídek, to zvládneš!"
"Dobre. Keby som to náhodou neprežila, tu je pergamen s rozdelením mojich osobných vecí. Lily, požičala som si Grasse, aby odniesla kópiu na ministerstvo. Viete, keby-"
v"Prestaň, Chloe! Nikomu sa nič nestane!" Sheilla nahnevane roztrhla papier.
"Aha, Dumbledore! Chloe, radšej už bež."
Chloe zbehla popri radoch sedadiel a postavila sa vedľa Pottera. Za chvíľu sa tam ukázali aj ostatní súťažiaci. Riaditeľ si prútik namieril na hrdlo a niečo zamrmlal.
"Vítam vás na prvom kole Ébourfideovej súťaže! Priebeh je vám všetkým - dokonca aj samotným súťažiacim - dosiaľ neznámy. Naši siedmi účastníci prejdú cez záves a budú čeliť úlohám, ktoré sú pre nich pripravené. Postupujú prvý štyria najrýchlejší!
A aby ste sa vy ostatní nenudili, pripravil som pre vás malú zábavu! Ale poďme poporiadku. Slečny Mollnesová, Mehudová, Frenchová a Goldnesová, a páni Potter, Black, a Kolar prosím, prejdite závesom!" Dumbledore im rukou naznačil smer cesty. Chloe nebojácne vykročila k závesu a prešla cezeň. Nakoniec zmizli všetci siedmi trasúci sa študenti. Riaditeľ sa znovu obzrel na tribúny.
"Tak a teraz vy, moji milí. Pozrite-" Dumbledore švihol prútikom a na závese sa vytvoril akýsi fialový vír. "Prejdite bránou a vstúpte do domu Fhuajssa! Zabavte sa! Prajem vám veľa šťastia!"

Láska si ťa najde - 6. Súboj

15. února 2007 v 22:08 | Satine |  kapitolovky - nedokončené

6.Súboj


"A ty si mi čo sľúbila?" už asi po stý raz sa ma opýtala Liz.
"Ja za to nemôžem!" zúrivo som chodila po miestnosti. Bola som nahnevaná.
"Nemôžem sa z toho nejako vykrútiť? Možno by som mohla... mohla by som si zlomiť ruku! Alebo nohu! Alebo skočím z okna! Alebo-"
"Lily, z toho sa nevykrútiš. Počká si na teba. Je trpezlivý," tentoraz odvetila Chloe, takmer úplne zakrytá za príručkou kúziel pre siedmy ročník.
"Hovoríš o ňom ako o nejakej šelme striehnucej na korisť. Počká si na teba. Je trpezlivý,"
"Presne tak sa správa, Lil. On je trpezlivý."
"Ale určite ma nechce zožrať, Chloe!"
"Čo vieš, možno hej," zamiešala sa Sheilla. Hodila som do nej vankúš. Keby tam nebola Chloe, vrátila by mi to. Uškrnula som sa. No ona sa odrazu postavila.
"Kam ideš?" vyľakane som sa opýtala a pohľadom švihla po Sheille. Jej vankúše sú vždy neomylne presné.
"Na záchod," odpovedala unudene.
"Môžem ísť s tebou?"
"Nie, ďakujem, nepotrebujem pomoc."
Sheilla si začala pukať hánky na prstoch a pomaly sa posúvať smerom k vankúšom na posteliach. Ja som po štyroch liezla do kúpeľne. Odrazu som začula zavretie dverí a natešené vykríknutie. Skrčila som sa do rohu a pomaly posúvala ku posteli. Letela na mňa spŕška vankúšov. Jedným skokom som preskočila operadlo postele a schytila Lizzyn vankúš. Odignorovala som jej prestrašené: "Nie!" a celou silou ho hodila Sheille do tváre. Očervenela, pričom jej na tvári svietil diabolský úškrn. Vyzerala, akoby vzišla zo samého pekla.
"Aaaa!" Jane na mňa vyliala niečo lepkavé. Zozadu ku mne podišla Sheilla a o hlavu mi roztrhla páperový vankúš.
"Vyzeráš ako... ako... kura!" Sheilla sa držala v predklone za brucho. Vletela som do kúpeľne a poriadne za sebou zamkla. Tá ešte uvidí! Otvorila som vrchnú zásuvku - naše tajné zásoby. Vybrala som prášok pevne uzavretý v priesvitnom vrecúšku. Spod záchodu som vytiahla kýbeľ a naplnila ho vodou. Nakoniec som do nej vysypala obsah vrecúšku a s nebezpečným úsmevom vraha vyšla von. Všetky baby stáli v bojovej pozícii, očakávajúce útok. Boli tesne pri sebe, aby si mohli chrániť chrbty. To mi úplne vyhovovalo. Zabijem dve... teda tri muchy jednou ranou!
"To by si neurobila," krútila hlavou Sheilla, keď na vrchu kýbľa zbadala oranžovú penu. V tom okamihu od seba odskočili čo najďalej, no bolo neskoro. Ako v spomalenom zábere som bublajúcu tekutiny vyliala na prestrašené kamarátky. Popadali na zem, spolu so mnou. Hurónsky som sa smiala. Viete, čo to bol za prášok? Lizzy, Jane aj Sheilla mali všade na koži a oblečení krikľavo oranžové bodky. Liz zdvihla pohľad a ako zakrádajúci sa tiger, po štyroch sa plížila ku mne. Rýchlo som sa postavila a cúvala ku dverám. Na konci som sa otočila, rozrazila dvere a vyletela von. Jedným skokom som preskočila úsek medzi našou spálňou a schodmi. V letku som narazila do niečoho pevného. To niečo sa podlomilo v kolenách. Kotúľali sme sa dolu schodiskom.
"Lily?" začula som prestrašený hlas, keď sme dopadli na koberec pod schodmi.
"Sirius? Nevidel si, že letím?" vykríkla som. Táto veta sa snáď zapíše do dejín: Nevidel si, že letím?
Rýchlo som sa zdvihla a preskočila sedačku. O chvíľu som začula zúrivý dupot a nahnevané vrčanie.
"Hahaha! Vy... máte... škvrny! Lily... vyzeráš ako... hahaha!" vyrážal zo seba James. Stál pri Siriusovi a pomáhal mu zdvihnúť sa zo zeme. Nakukla som ponad sedačku. Sheilla sa zúrivo obzerala po klubovni.
"Lily! Viem, že tu si! Nájdem si ťa! A odplata bude sladká!"
Keby som nevyprskla smiechom, nenašla by ma. Preskočila sedačku, na ktorú sa medzičasom usadil nejaký tretiak s knihou v ruke. Pravdepodobne nepostrehol náš súboj. Chudák.
Sheilla s krvilačným zavrčaním dopadla ku mne.
"Sheilla, som tvoja kamarátka, predsa by si mi neublížila! Kto ti bude dávať opisovať úlohy? A kto ťa bude ráno budiť? A kto-" Vrhla sa na mňa. Uskočila som a narazila do vázy položenej na drevenom stolčeku. Znovu sa rozbehla a pripravovala sa na skok, keď...
"Lily? Sheilla? Prečo máš na sebe oranžové bodky?" Chloe si založila ruky vbok. Obe sme sa naraz otočili a nahodili anjelský výraz.
"Nehoda," presvedčivo som nadhodila a operenú ruku prehodila cez Sheillyno bodkované rameno.
"Keď prídem hore a uvidím roztrhané vankúše a bodkovanú zem, tak vás už naozaj zaškrtím!" vykríkla a rútila sa hore schodmi.
"A nechceš si najprv vypiť čaj? Alebo sa príjemne porozprávať s-"
"Nie!"
Rýchlo sme vybehli za ňou. Rozrazila dvere a porozhliadla sa. Vleteli sme dnu a od úžasu onemeli. Izba vyzerala, akoby sa tu vôbec neudiala bitka storočia. Vankúše boli na svojom mieste a na zemi boli iba nebadané škvrny. Z kúpeľne vyšli Jane s Liz. Škodoradostne som sa usmiala, keď som zbadala, že sa im fľaky nepodarilo odstrániť.
"Je mi jedno, čo ste tu robili. Iba vám poviem, že tých fľakov sa len tak ľahko nezbavíte. Použila si Backsterov prašok, Lil?" spýtala sa a po mojom prikývnutí pokračovala: "Šikovné. Radšej bežte za Pomfreyovou. Keď ste to naposledy vyliali na Hodonovú, musela ísť k Mungovi."
"Odprevadím vás. Musím sa zbaviť toho peria."
Cestou sme uzavreli prímerie, takže sme tam došli relatívne v pokoji. Teda ak sa nepočíta jedno vystrašenie rokfortského učiteľa. Ako to v noci býva, bola tma. To je logické. No a Slughorn prechádzal po chodbe - pravdepodobne mal dozor. Predstavte si, že idete po chodbe, všade ticho a tma, ktorú narúšajú iba blikotajúce sviečky ako v nejakom horore. Zájdete za roh a pred vami sa zjaví jedno operené, červenovlasé kura a tri bodkované husi v pyžamách. Chudák Sluggy na nás chvíľu nemo zízal, pravdepodobne neschopný slova (aj keď nikto nemôže s istotou tvrdiť, čo sa mu preháňalo hlavou).
"Profesor?" Jane mu neisto položila ruku na plece. On to asi, chudák, pochopil zle. Vyskočil snáď meter do vzduchu a odbehol preč. Videli ste už niekedy Slughorna bežať? Ja teda áno. A budem mať traumu do konca života.
Keď sme sa nakoniec dostali k ošetrovni, čo bolo dosť namáhavé, pretože chodiť po perí je dosť náročné, Pomfreyová nás najprv nechcela pustiť dnu. Zrejme jej to už všetko ide na mozog, chudinke. Po polhodine presviedčania nás so strachom vpustila dnu. Mňa uložila na posteľ pri okne (už som si na ňu celkom zvykla) a baby vedľa mňa. Spýtala sa ma, že čo je to za extra silné lepidlo.
"Neviem, zliala som všetko, čo som v kúpeľni našla, madam. Ale určite by ma ani nenapadlo použiť posledný sáčok Backsterovho prášku!" odvetila Jane a zvraštila obočie.
"Tu máte," zahromžila a strčila mi do rúk nejakú žltú masť, "natierajte si to na perie... Teda na kožu."
Zobrala som nádobku a šmarila ju na stolček.
"Čo ste to použili? Backsterov prášok?" spýtala sa, pozorne si prehliadajúc Lizzynu ruku.
"Áno."
"Hmm... niekde som tu mala Feniclis, ale nie som si istá..." šomrala si popod nos. Pristúpila k skrinke a chvíľu sa v nej prehrabávala. Nakoniec s víťazoslávnym výkrikom vytiahla podivne vyzerajúcu vodičku. Položila ju na stolček a odišla do svojej izby.
V poslednom čase sa správala poriadne čudne.
"Raz ťa zadusím v spánku, Lil."
"Ty aspoň nemáš perie, Lizzy!"
"Nie, ja mám bodky! Ešte lepšie! Vyzerám ako Dalmatínec!"
"Dalmatínec je lepší ako sliepka. A ty si celkom výnimočný Dalmatínec. Máš oranžové škvrny!"
"Jasné! Ešte mi povedz, že by som ti vlastne mala byť vďačná, nie?"
"No keď sa to tak vezme..."
"Lily!"
"Dobre, dobre..."


Ráno som sa zobudila úplne spotená. Snívalo sa mi, že som sa premenila na kura. Išla som za Pomfritkou, no cestou na mňa zaútočila trojica Dalmatíncov s oranžovými škvrnami. Hrozný sen. Až priveľmi realistický. Skúsila som prehovoriť, či náhodou nekotkodákam.
"Sheilla?"
"Daj pokoj!"
Dobre, som v pohode. Je rovnako podráždená, ako vždy.
"Ako nastúpiš proti Slizolinu? S bodkami?"
Sheilla vyskočila z postele. Túto sobotu sa mal hrať náhradný zápas so Slizolinom.
"Ó nie, nie, nie," krútila hlavou.
"Neboj, dovtedy to zmizne," podišla som k nej.
"Choď odo mňa aspoň na vzdialenosť desiatich metrov, lebo ti ublížim. Myslím to vážne," zrúkla.
No aspoň, že nekotkodákam. Všetko treba brať z tej lepšej stránky! Hneď som to povedala Sheille.
"Buď rada, že neštekáš."
"Lily, sklapni. Radila by som ti zobudiť Jane, alebo Liz. Keby som na teba zaútočila, nepomohol by ti ani sám Merlin."
Radšej som ju poslúchla. Byť sama s rozzúrenou Sheillou v uzavretej miestnosti nie je práve najlepší nápad. Sadla som si k Janinej posteli a zatriasla ňou.
"Čo je?"
"Sheilla mi prikázala, aby som ťa zobudila." "Čo chceš, Sheilla?"
"Mám sto chutí zaškrtiť toho diabla pri tebe. Kvôli nej nebudem môcť nastúpiť!" vykríkla a zahľadela sa na bodkované ruky.
"A kam?"
"V sobotu hráme proti Slizolinu! Nemôžem vynechať zápas! Proste nemôžem! A s bodkami hrať takisto nebudem! Vyzerám ako lampión!"
"Vyzeráš ako rozkošný Dalmatínec," namietla som. Radšej som sa od nej o kúsok posunula. Keby sa poriadne odrazila, doskočila by ku mne.
Neodpovedala. Myslím, že ma začala ignorovať. Ale veď ja za to predsa nemôžem!
"Neboj, Sheilla, dovtedy určite zmiznú," utešovala ju rozospatá Liz, ktorá sa zobudila na jej krik. Pohľadom som kmitala z Sheilly na Liz a Jane. A vtedy som sa rozhodla pre šialený plán. Viem, že to bude nebezpečné. Ale nebezpečenstvo je moje obľúbené slovo. Tak prečo sa do toho nepustiť, no nie?
"Prečo sa tváriš tak diabolsky, Lil?"
"To sa ti zdá, Jane. Za to môže to perie."

Láska si ťa najde - 5. Ideš so mnou na rande, Evansová!

15. února 2007 v 22:03 | Satine |  kapitolovky - nedokončené

5.Ideš so mnou na rande, Evansová!


"Lily? Hej, Lil, vstávaj!"
"Nevrieskaj!" skríkla som na ňu.
"Veď šepkám!" namietla. Ohnala som sa po nej, no ona uhla.
Mala som pocit, akoby niekto v mojej blízkosti pílil drevo. Zdvihla som hlavu a zahľadela sa do Potterových otvorených úst. Ležala som krížom cez neho. Naštvane som vykríkla a vyskočila na nohy. Zapotácala som sa a v poslednej chvíli zachytila Sheilly.
"Ty... ja... ťa... zabijem!"
"Prečo?"
"Pretože si najbližšie!"
Obzrela som sa po ošetrovni. Zem nebola pod všetkými chrabromilčanmi vôbec vidieť. Na jednej posteli ležali minimálne štyria ľudia. Všetky flaštičky, elixíry a mastičky boli porozlievané po policiach. Tí, ktorý ležali pod nimi, mali na tvárach pľuzgiere a zvláštne začervenané miesta. Uškrnula som sa.
"Prečo si ma zobudila?"
"Pretože som si myslela, že mi pomôžeš dať to tu do poriadku. No keď sa tak na teba pozerám..."
"Nie, ja ti pomôžem," namietla som a hrdo zdvihla hlavu. Sheilla ku mne natiahla ruku s prútikom.
"Trochu viac doprava, Lil," povedala, keď som rukou prehrabla vzduch. Ja predsa nemôžem za to, že má v ruke tri navlas rovnaké prútiky!
Otočili sme sa chrbtom k sebe a takmer rovnako nimi švihli. Jediný rozdiel bol v tom, že Sheillina strana sa začala dávať do poriadku a tá moja... proste vybuchla! Neviem prečo, no steny zostali čierne, knihy v skriniach popadali na študentov, ktorích to nepríjemne zobudilo. Keď si všimli, že sú od sadzí, pohľad upreli na mňa a ten diablov nástroj, čo som držala v ruke. Zúrivo na mňa zazreli. Ja som sa iba anjelsky usmiala a naivne dúfala, že iba mávnu rukou a začnú sa oprašovať. Chyba. Našťastie začala Pomfreyová trieskať na dvere.
"Black! Ty idiot, vstaň!" začula som nahnevanú Chloe, ktorá medzičasom spolu s Liz vošla do ošetrovne. Potter stále chrápal na zemi. Kopla som doňho.
"Hej!" zavrčal. Potom sa zdvihol, nevšímajúc si, že stojí na Pettigrewovi. Obzrel sa a spokojne sa uškrnul na Blacka.
"Som zvedavá, ako sa z tohto chcete vylízať," poznamenala som pokojne, zhodila z postele zopár študentov a sadla si. Potterov úsmev sa ešte zväčšil.
"Všetci, čo sa viete postaviť, bežte do klubovne!" vykríkol Black. O pár minút sme zostali na ošetrovni iba ja, Potter, Liz, Black a Chloe.
"Dobre, kamoško, padám," vykríkol ponad plece. Po chvíli sme osameli.
"Lily, zalez do postele."
"Prosím?! Ty mi nebudeš-"
"Lily!"
Vzdychla som si a vliezla pod periny. Nemala som náladu hádať sa s ním. James kývol prútikom a niečo štuklo. V tej chvíli vyletela z dverí Pomfreyová, červená v tvári s hnevom v očiach. Rýchlo som podľa Potterovho príkladu zavrela oči.
"Čo sa to tu dialo?!" vykríkla. James sa zmätene zdvihol na lakti.
"Prepáčte, madam?"
"Čo ste to tu stvárali?"
"Ale veď my sme nič nerobili! Celý čas sme spali," tentoraz som odpovedala ja. Nechápajúco som sa zamračila. Pomfreyová zakrútila hlavou a niečo si šomrúc podišla ku skrinke s elixírmi, kde do seba otočila flaštičku plnú oranžovej tekutiny. Potriasla hlavou a vystrúhala kyslú grimasu. Potom bez jediného slovka odišla do svojej izby. Znovu som sa spustila na vankúše.
"Lily?"
Útrpne som si vzdychla. "Čo zas?"
"Nejdeme do klubovne?"
Po chvíli premýšľania som prikývla. Vzala som si prútik a prehodila cez seba habit. Potichu som otvorila dvere a vybehla na chodbu. Zopár vystrašených prváčikov zastalo a vystrašene na nás pozeralo.
"Bu!" vybafol James. Všetci ako jeden muž vyskočili a vyľakane trielili preč.
"To nebolo smiešne," poznamenala som.

Pomaly sme kráčali chodbami hradu, osvetlenými svetlom rodiaceho sa dňa. Vykukla som von oknom. Nebo bolo zatiahnuté, Slnko nebolo za plášťom oblakov takmer vôbec vidieť.
"Lil?"
"Hm?"
"Vieš heslo?"
"Nie."
"A ako sa dostaneme do klubovne?"
"Dobrá otázka..."
"Áno, moje otázky sú vždy trefné."
"Podakedy sú skôr trafené ako trefné."
Takýto zmysluplný rozhovor sme viedli až do Chrabromilskej veže, kde sme sa museli zastaviť, pretože nás tá milučká pani v ružovom nepustila ďalej. Sadli sme si k nej a počúvali o jej magnóliách, ktoré jej nevedno kto zničil (James sa zvláštne uškrnul, takže mám podozrenie, kto by to mohol byť...).
"Lily? Neviem, či si pamätáš, ale sme Hlavný prefekti."
"No a?"
Na svoju obhajobu poviem iba to, že som mala v krvi ešte stále značné množstvo alkoholu.
"No... Hlavný prefekti vytvárajú heslá."
"Nie, nevytvárajú."
"Ale áno."
"Nie."
"Áno."
"Nie."
"Áno."
"Nie."
"Stavíme sa?"
"Kľudne."
"Ak mám pravdu, tak... pôjdeš so mnou na rande!"
Znovu pripomínam značné množstvo tej fialovej tekutiny.
"V poriadku."
James sa potešene uškrnul. Postavil sa a začal trieskať na portrét (Tučná pani vyplašene prebehla do druhého obrazu). Po pár minútach mu otvorilo nejaké dievča. Keď ho zbadala, mala som pocit, že asi omdlie. Párkrát zažmurkala a "zvodne" sa usmiala. Odfrkla som si a prešla cez vstup, pričom som ju takisto zvodne zrazila z nôh. Rozcuchaný idiot ma nasledoval. Preklopýtala som prázdnou klubovňou a začala vystupovať schodmi. Ďakovala som Merlinovi, že existuje niečo podobné, ako zábradlie. Nakoniec som vtrhla do izby a, mimochodom, spadla rovno k Lizzynim nohám ("Nemusíš sa mi klaňať, Lily.").
"Ty si sa riadne doriadila."
"Ďakujem za povzbudenie, Jane."

Iba sa uškrnula. Potvora.
"Dnes sa pripravuješ dlhšie ako zvyčajne," poznamenala som.
"Pri večeri Dumbo povie, kto ide na tú súťaž," pripomenula mi Sheilla.
"Nehovor mu Dumbo. Je to-"
"Profesor Dumbledore. Viem, viem..."
"Vypi to, Lil."
"Ak si myslíš, že sa ma zbavíš obyčajným jedom, tak-"
"To máš na opicu. Vyzeráš ako-"
"Radšej jej to nehovor, Liz. Mala by depresie do konca života."
"Jane!" vykríkla som. Hodila som do nej vanúš. Samozrejme, vrátila mi to. Keď do izby po pár minútach vošla Chloe, zabehlo jej. Dala si ruky vbok a nahnevane sa porozhliadla.
v"Čo ste to tu vyvádzali? Tá obliečka je z môjho vankúša? "
"Skôr by som povedala, že bola," poznamenala som kriticky.
"Ja vás... ja vás..."
"Pochváliš? Vyzerá to tu ako v snežnom královstve!" ozvala sa natešene Sheilla.
"Ja vás snáď roztrhám v zuboch!"
"To by som radšej neskúšala. Jane má na sebe toľko make-upu, že by si sa ním snáď zadusila."
"Lily!"
"Prestaňte!" vykríkla, kým prútikom odstránila perie a vyčarovala nám nové vankúše.
"Lily, obleč sa, nech môžeme ísť," rozkázala. Radšej som jej neodporovala, pretože jej nebezpečne navrela žilka na krku, čo je vždy zlé znamenie.
"Jasné, šéfe!"
Asi po polhodine sme zišli dolu ako Danyho parťáci. Keď som to spomenula Liz, zvláštne sa zaškľabila a povedala mi, že ona žiadneho Danyho nepozná a už vôbec s ním nie je žiadna "parťáčka". Keď sme sa poháňané Chloeiným hlasným škvŕkaním v žalúdku dostali do Veľkej Siene, bola takmer plná. Sadli sme si a naložili si poriadnu kopu zo všetkého, na čo sme dosiahli. Nakoniec sme do seba napchali zopár koláčov a potom v polospánku sledovali učiteľský stôl. Nakoniec Dumbledore vstal a podišiel bližšie k študentom. Klopkanie jeho topánok mi niečo pripomenulo. Nevedela som si ale spomenúť čo.
Klop... klop... klop...
"Ako iste viete, dnes oznámime mená tých, ktorí sa zúčastnia ďalšej časti Ébourfideovej súťaže! Profesorka McGonagallová mi prinesie mená... Ďakujem. Tak... ďalej postupuje: Chloe Mollnesová, James Potter, Mariane Frenchová, Sirius Black, Gabriel Kolar, Judy Mehudová a Francine Goldnesová!"
Asi po desiatich minútach radostného pišťania z Chloeinej strany, kedy mi úplne zalahlo v ušiach si Dumbledore opäť vyžiadal ticho.
"Postujúcim samozrejme gratulujem. Teraz vás poprosím, aby ste sa vzdialili do svojich klubovien."
Chloe celou cestou poskakovala. Prešlo ju to, keď jej Liz podložila nohu.
"Predstav si tie vanúšové vojny, keď tu nebude! Mohli by sme usporiadať zápas! Deň vankúšov!" šepla mi Jane.
"Ja som to počula," zavrčala Chloe, "nemyslite si, že tomu nejako nezabránim."
Nahnevane som stiahla obočie.
"Neboj, nejako sa vynájdeme-"
"Ja nie som hluchá, Jane!"
Po neúspešnom pokuse dostať sa do izby ( všetky sme sa natlačili do dverí) a takmer okamžitom obsadení kúpeľne Sheillou som si cez plece prehodila župan a šampón. Išla som do spoločnej kúpeľne.
"Lily?"
"Nemáš inú robotu, Potter? ...Pani profesorka?" Prekvapene som vyvalila oči.
"Priviedol som pani profesorku McGonagallovú, aby ti dosvedčila, že heslá do fakúlt vyberajú Hlavný prefekti."
"To si ma tu ťahal celou cestou iba kvôli tomu?!" profesorka stisla pery.
"Pani profesorka... toto je otázka života a smrti," vyriekol vážne James, "prosím povedzte tuto Lily, že je to tak."
"Ach... heslá do fakúlt vyberajú Hlavný prefekti. Spokojný?!" zavrčala a vydupotala z miestnosti.
"A ešte jedna otázka Potter. Načo si sa jej to spýtal?" Úplne som zabudla na našu dohodu.
"Ideš so mnou na rande, Evansová!"