Láska si ťa najde - 10. Výkriky do tmy

15. února 2007 v 22:31 | Satine |  kapitolovky - nedokončené

10.Výkriky do tmy


"Slečna Evansová? Zobuďte sa! Máte návštevu!"
"Hm?"
"Slečna Evansová!"
"Však už som hore!" zamrmlala som a snažila sa zdvihnúť hlavu. Mala som pocit, že niekto rozbil sklenenú fľašu. Jej úlomky sa mi zapichli do hlavy a nie a nie pustiť. Ošetrovateľka podo mňa strčila dlaň a vytiahla ma do sedu. Škaredo som na ňu zazrela. Natiahla som ruku a trhla žltým závesom. Vysoký, chudý muž sa jednou rukou opieral o skrinku pri jeho pravici. Topánkou s dlhým špicom potichu poklopkával o kachličky. Zdvihol ruku a zložil si špicatý klobúk. Vyčaril na mňa široký, milujúci úsmev a rozložil svoj fialový habit na stoličku. Klobúk si uložil do lona a obopäl ho prstami.
"Bol som na ministerstve. Fudge bol nahnevaný, že som mu to neoznámil skôr. Vykrikoval, že to on je tu minister, nie ja. A že ma porazil v čestnom boji o tak dobré kreslo... Ale to Vás samozrejme nezaujíma," riaditeľ zdvihol hlavu a znovu sa vrátil myšlienkami ku mne. V očiach mal tak známe, žiarivé iskričky. Belasý pohľad, plný neuveriteľnej múdrosti uprel na moju tvár a dlhý, červený škrabanec, ktorý mi špatil tvár.
"Madam Pomfreyová vravela, že Vám po tom... incidente nezostane ani pamiatky.," skonštatoval skôr pre seba, ako pre mňa. Mierne som pokývala hlavou na znak súhlasu.
"Slečna Evansová, zrejme viete, prečo som prišiel. Potrebujem to počuť celé. Od Vás. Odvtedy, čo ste odišli od Lásky. Musím vedieť, čo sa stalo. Trojčatá nevieme nájsť. Však viete, akú majú záľubu v schovávaní."
"Mali ste sa obzrieť."
"Čože?"
"Stáli za Vami. Celý čas. Stačilo sa obzrieť. A čo sa týka môjho odchodu od Lásky...

Dopadla som na akýsi koberec. Sedela som v neveľkej, útulnej miestnosti. V krbe veselo pukotal oheň, akoby ho nič nemohlo vyrušiť. Uvedomila som si, že jeho život o chvíľu vyhasne. Presne tak, ako životy iných...
Keď som mala asi desať rokov, zomrel niekto, koho som si neuveriteľne vážila. Naša susedka, Francinne Gaubatová, zomrela. Bola to tá najmúdrejšia žena pod slnkom. Nežila pre seba, ale pre iných. Keď ma nikto nevedel pochopiť, vždy som utiekla k nej. Otvorila mi dvere skôr, ako som vôbec stihla zaklopať. Utrela mi horúce slzy z tváre a pustila ma dnu. Usadila ma do vlastného kresla a do ruky mi vtisla horúcu čokoládu. Čokoláda upokojuje nervy a chladí tvoju horúcu hlavu, vravievala. Vždy som ju poslušne vypila, i keď som čokoládu neznášala. Žena si sadla oproti mne a stisla akúsi guľatú vecičku. Talizman, povedala, každý z nás má nejaký talizman, aj keď si to neuvedomuje. Či ho vidí v niekom inom, alebo ho nosí v sebe. Každý ho máme. Lekári vraveli, že ju ranila mŕtvica. Povedal mi to otec. Práve ma viezol zo školy. Začínali sa prázdniny.
"Lily. Teta Francie... zomrela." Môj otec nikdy nechodil dlho okolo horúcej kaše. Bol to ten typ človeka, ktorý nikdy neprejaví, čo cíti. Aj keby jeho srdce išlo puknúť od žiaľu, on len ticho sedí a ako zvyčajne, pozerá večerné správy.
Zomrela... zomrela... zomrela.... Cítila som, že hrča v mojom hrdle začína naberať neuveriteľné rozmery. Keď otec konečne zastal pred naším domom, potichu som vyskočila z auta a vyletela k plotu. Čo najrýchlejšie som ho preliezla, nehľadiac na nespočetné modriny a škrabance, ktoré som si spôsobila. Prudko som roztvorila vchodové dvere.
"Pusti ma! Počuješ?"
"Lily-"
"Kde sa to stalo?"
"Lily!"
"Oci, musím to vedieť!"
"Ja... v salóne," vzdychol si a uvoľnil zovretie. Vedel, že nemá cenu ma presviedčať. Aj keď nemohol pochopiť vzťah medzi mnou a Francinne, vedel, že som ju mala rada. Bez toho, aby som na neho čo i len pozrela, rázne som sa otočila a otvorila dvere pri mojej pravici. Zabuchla som za sebou a otočila kľúčom vo dverách. Opierala som sa o dvere a pozorovala miestnosť. Zastal pre mňa čas. Vnímala som iba pomalé, premyslené tikanie hodín. V izbe stále vládol Francin tieň, jej duch a osobitosť. Už od mala som sa nebála smrti. Neviem prečo. Akoby som tušila, že po smrti ideme ďalej. Naša duša nevyhasne, naopak. Putuje svojou cestou ďalej, po prekonaní jednej z mnohých prekážok. Aby ste ma nepochopili zle. Vždy ma bolelo, neskutočne silne, keď ma opustil niekto blízky. Ale niekde v mojom podvedomí som tušila, vedela som, že jeho život neskončil. A s touto myšlienkou som všetko prekonávala.
Strata Francinne bola jednou z najťažších skúšok v mojom živote. V tej izbe mi niečo zanechala. Blízko jej kresla, na zemi ležalo niečo lesklé. Pomaly som prešla k tomu miestu, nevnímajúc otcove trieskanie na dvere. Zohla som sa a dotkla sa zvláštneho predmetu. Bol guľatý, no jeho rovný povrch rušili hlboké ryhy a zvláštne znaky. Zlato bolo rokmi ošúchané a zvláštne vyblednuté, no aj tak som z neho cítila Francinu povestnú silu a odvahu. Francin talizman. Stisla som ho v dlani. Odrazu som vedela, čo mám urobiť. Roztvorila som okno a vyskočila von práve vo chvíli, keď môj otec vtrhol dnu. Utekala som preč, von z dediny. Prebehla som cez pole a zastala až na lúke, neďaleko Mileninej rieky. Hovorilo sa, že v minulosti v nej zomrela akási dievčina. Postrčila ju tam jej macocha, pretože svojou krásou tienila jej vlastné dcéry.
Dobehla som ku košatej čerešni a hojdačke, kde s veľkou obľubou sedávala Francinne. Hodila som sa na kolená a rukami začala v zemi hĺbiť dieru. Keď sa mi zdala dostatočne hlboká, uložila som do nej poslednú pamiatku po Francie. Znovu som ju zahrabala a postavila sa. Od rieky zadul príjemný vietor, presne taký, ktorý s radosťou očisťuje smutným ľuďom myseľ. Niečo mi zašepkal. Nastražila som uši a zatajila dych.
Láska si ťa nájde, Lily...
Potriasla som hlavou a myšlienkami sa vrátila späť do prítomnosti.
"Je tu niekto?"
"Nie!" znela odpoveď.
"Kde si?"
"Nájdi si nás!" ozval sa druhý hlas.
"To je tretia úloha?"
"Áno aj nie."
Nahnevane som sa vzpriamila a začala prehľadávať miestnosť. Nazrela som snáď do každého kúta, skrine, či dverí.
"No tak! Kde ste!"
"Tam, kde nás nenájdeš."
"Kde mám prútik?"
"Tam, kde ho-"
"Dobre, dobre, pochopila som! ...Tam, kde vás nenájdem. Takže to je miesto, kde si myslíte, že ste neviditeľný. Miesto, kde by ma nenapadlo nazrieť. Viem, kde ste!" vykríkla som a prudko som sa otočila. Samozrejme, chodili vždy za mnou, preto by som ich nikdy nenašla!
"Si šikovná. Ale šikovnosť ti v tomto prípade nepomôže." Predo mnou stáli traja zvláštny mužíčkovia. Jeden bol vysoký a vyziabnutý, ani keby zopár dní hladoval. Jeho šedé oči jediné prejavovali aké - také známky života. Tikal nimi po miestnosti, akoby sa niečoho neuveriteľne bál. Druhý dvaja boli zrejme dvojčatá. Nebol medzi nimi jediný rozdiel. Boli nižší, ako ich spoločník a taktiež tučnejší. Mali modrasté kruhy pod očami, ktoré im nahnevane tlačili na okrúhly nos. Úzke, ostré pery vyzerali, že keby chceli, dokázali by slovami poriadne ublížiť.
"Vy ste dvojčatá?"
"Nie. Všetci sme bratia. Sme trojčatá."
"Ako vám mám hovoriť?"
"Jemu," muž pokynul hlavou k jeho vysokému bratovi, "hovor Strach. Ja som Beznádej a tuto môj ďalší brat je Zúfalstvo," hovoril to s akousi zvláštnou dávkou humoru. Začala som sa báť.
"Aká je moja úloha?"
"Dáme ti ju všetci naraz. Normálne by si išla s každým z nás osamote, ale teraz nás tlačí čas. Poď za nami."
Strach sa otočil ako prvý. S vystretým chrbtom kráčal von jednými z dvier. Dlhé, šedasté vlasy mu pozvoľna padali na chrbát a tvorili tam spletité cestičky. Jeho bratia, tí dvaja, medzi ktorými by ste nenašli jedinký rozdiel, išli za ním.
"Prečo si myslíš, že sme rovnaký? To nie je pravda!" Trhla som sebou. Ako dopekla vedia, nad čím premýšľam? "Aj medzi zúfalstvom a beznádejou je rozdiel. I keď idú ruka v ruke. To neznamená, že sme rovnaký. Pozri napríklad sem," zastavil sa a schytil bratovu ruku, "vidíš ten necht? Je oveľa dlhší a širší, ako ten môj. A Beznádej má o niečo svetlejšie vlasy, ako ja. Už rozumieš? Aj keď sú to malé rozdiely, nebadateľné, nemôžeš si myslieť, že neexistujú. Život tvoria detaily. A ty ich nemôžeš ignorovať."
"Sme tu," zašomral Strach a gestom privolal svojich bratov k sebe. Všetci sa dotkli dvier. Niečo cvaklo a dvere sa pomaly, s vrzgotom otvorili.
"Choď dnu, Lily. Budeme ťa tam čakať. Aj keď v trochu inej podobe," Strach sa uchechtol a vsotil ma dnu....

"Čo sa stalo potom, Lily?" tlačil na mňa riaditeľ. Prestala som rozprávať a sklonila som hlavu. Na oblohe sa začali črtať prvé lúče ranného slnka.
"Bola tam tma. Odvtedy nenávidím tmu. Hustá, bolestná tma. Niekde predo mnou som začula niekoho stenať. Zľakla som sa. Poznala som ten hlas. Volal moje meno. Na zemi ležal... na zemi ležal James. Všade okolo neho bola krv. Hustá, karmínová krv. Vytekala spod neho a... ja som mu nemohla pomôcť! Nech som sa snažila akokoľvek k nemu dobehnúť, nemohla som sa pohnúť z miesta! Odrazu sa vedľa Jamesa sa objavila moja mama. Bola biela a vykrútená v zvláštnom uhle. Začala som plakať. Potom..."

"Nie! No tak-" snažila som sa prekonať tú stenu, kvôli ktorej som sa k nim nemohla dostať. James, mama, otec, Remus... Začínala som byť zúfalá. Nech som robila čokoľvek, nevedela som sa k nim dostať. Umierali mi pred očami. Všetci!
"Lizzy! NIE!" zrútila som sa k zemi a pomedzi prsty hľadela na Jane, Sheillu a Chloe. Všetky boli... Po tvári mi stekalo more sĺz. Nenávidela som sa! Bola to moja vina! Sklopila som zrak. Pocítila som, že už nemám nádej. Načo sa namáhať, keď to nemá zmysel? Natiahla som ruku a snažila sa nahmatať stenu. Vedela som, že to nemá zmysel. Bol to posledný výkrik do tmy. Moja ruka však prešla cez ňu a klesla späť. Vyskočila som na nohy a opatrne sa pohla. Keď som nepocítila žiadny odpor, bez rozmyslu som sa vrhla k nim. Len kúsok od miesta, kde ležali, som sa zastavila. Ako im mám pomôcť? Čo mám sakra urobiť?!
Klesla som na kolená a nechala po tvári stekať ďalšie ľadové slzy. Strach. Hrôza. Zúfalstvo. Beznádej. Nenávisť.
"Chcem zomrieť s vami, počujete? No tak!" kričala som. Rukou som sa snažila dotknúť všetkých naraz. Nešlo to. Musela som si vybrať. Strach. Hrôza. Zúfalstvo. Beznádej. Nenávisť. "Neopúšťajte ma!" Nevedela som, čo mám urobiť. Všetci, ktorých som milovala, všetci ma opúšťali. Mala som pocit, že moje vnútro sa rozletí na milión kúskov. Strach. Hrôza. Zúfalstvo. Beznádej. Nenávisť.

"Ako si sa odtiaľ dostala, Lily? Čo sa stalo potom?"
"Neviem. Nepamätám sa. Zrejme som odpadla." Nevšimla som si, kedy mi po lícach začali tiecť ďalšie slzy. Ak to takto pôjde ďalej, vytvorím tu slzavé údolie. Riaditeľ mi pokynul, aby som hovorila ďalej.

"Hej! Preber sa!"
"Čo sa stalo?"
"Nič," odvetil Strach.
"James!"
"Prestaň! Nebol skutočný!" Beznádej ma surovo zdvihol na nohy. "Mala si to oveľa ľahšie. Ak by to okolnosti dovoľovali, strávila by si chvíľku s každým z nás osamote."
"Splnila som teda úlohu?" bála som sa ich. Chcela som odtiaľ odísť. Čo najrýchlejšie. Byť znovu pri mojej rodine a priateľoch.
"Áno. V podstate áno."
"V poriadku. Takže môžem ísť domov."
"Nie," Beznádej sa krivo usmial. Nevšimla som si tú pomstychtivosť v jeho výraze.
"Prečo nie? Povedali ste, že som splnila poslednú úlohu!"
"Ešte ťa čaká Koniec, srdiečko. Presne tak, ako ťa vítal Začiatok. My sme len úlohy medzi nimi."

"Koniec? Žiadny Koniec tam nemal byť!" Dumbledore zúril. "A trojičky boli zrejme s ním! Čo sa stalo potom, Lily?"
"Prešla som cez nejaké dvere. Čakal ma tam...

Muž so zjazvenou tvárou preplnenou bolesťou na mňa hľadel lačným pohľadom.
"Čo mám urobiť, Koniec?"
"Poď." Mal hrubý, veľmi nízko položený hlas. Prešiel cez šero a odviedol ma k akémusi zvláštnemu predmetu. Bol dlhý a mierne vytočený doprava. Na jeho konci sa vyťahoval ostrý špic. "Dotkni sa ho."
Chcela som odísť. Z celého bytia som túžila byť preč. Zabudnúť. Natiahla som ruku a ukazovákom sa zľahka dotkla predmetu. V tej stotine sekundy som sa zahľadela do jeho tváre. Prebleskla mi pred očami Francinnina tvár. Vedela som, že som urobila chybu. Ten muž klamal. Mal to vpísané v tvári. Pocítila som to známe trhnutie pod pupkom.

"Pokračuj, Lily!"
"Ja... nemôžem!" vykríkla som. Dlane som si priložila k tvári. Dumbledore potichu čakal, kým sa upokojím. Boli to tie najhoršie spomienky. A on to vedel.
"Viem, že tým, že ťa nútim spomínať, musíš to celé prežívať ešte raz. A to je rovnako hrozné a bolestné ako všetko, čo sa ti stalo."

Keď som dopadla, pevne som držala privreté viečka. Stále tu bola mizivá nádej, že som doma. Že som si ten zvláštny výraz v Koncovej tvári vysvetlila zle.
Klop. Klop. Klop.
Ovalila ma ľadová hmla.
"Nie," zašomrala som. Otvorila som oči a zahľadela sa na belostných duchov. Stáli tesne pri predmete, tak veľmi sa podobajúcom na Francin talizman. Bola som v tej istej komnate, kde som asi pred mesiacom vtrhla s Jamesom. Perleťovobiele postavy sa otočili a bez slova na mňa hľadeli. "Nie," šepkala som. Ako presne načasovaný stroj, všetci sa naraz pohli. S akýmsi zvláštnym mrmlaním kráčali ku mne. Ruky mali mierne natiahnuté pred sebou. Vstala som. Obišli ma. Vytvorili okolo mňa kruh, bez jedinej medzery. Všetko okolo nás stmavlo. Do tmy svietila iba guľa plná akejsi šedej hmoty. Odrazu som pocítila, že sa mi nedostáva dostatok vzduchu. Niekto mi zvieral krk, tak bolestným spôsobom. Nevidela som kto. Moje nohy sa zdvihli zo zeme, dotýkajúc sa iba špičkami. Zavrela som oči, zmierená so všetkým ostatním. Nepočula som náhly buchot pri dverách, ani nemé výkriky. Dokonca som nepocítila, že znovu klesám k zemi. Niekto ma zdvihol na ruky a odviedol preč.

"Kto to bol, Lily?"
"James. James Potter."
"Čo sa stalo potom?" opýtal sa. Spomenula som si na nasledujúce chvíle...
Postavil ma na nohy, pridržiavajúc ma jednou rukou. Zamrmlal nejaké kúzlo. Otvorila som oči, hladiac do jeho hnedých studničiek. Stáli sme v tieni vysokej skrine. Izbu osvetľoval drzý svit mesiaca. Na strechu z tenkého plechu dopadali milióny kvapiek vody a vytvárali hotovú symfóniu zvukov. Voda udierala do okna a snažila sa dostať dnu.
"Ľúbim ťa, vieš to?" zamrmlal mi do ucha.
"Ja... je mi to ľúto, James. Viem, že si vtedy Snapea nezaklial," drmolila som a krútila hlavou. Neviem prečo, no jediné na čo som si dokázala spomenúť, bol obraz, ktorý mi ukázala Láska. James iba zmätene pozoroval moje oči. Nakoniec chytil moju tvár do dlaní a palcom mi prešiel po perách.
"Keď si uvedomím, že si tam mohla zomrieť! Tak ľahko! Mal som dohliadnuť, aby sa toho Dumbledore zbavil-"
"Prestaň," šepla som a podišla bližšie, "to teraz nie je dôležité."
Postavila som sa na špičky a zachytila jeho ramien. Zakrútila sa mi hlava. Pocítila som, že jeho telo sa pod mojim dotykom nebadane trasie. Pomaly, aby som ho vytrestala za všetky tie roky, som sa približovala perami k tým jeho. Prvé, nesmelé bozky začali prerastať do vášnivejších a zúrivejších. Ako konečne splnený, dlho očakávaný sen. Nemé výkriky do tmy...


"Lily? Čo sa stalo potom?"
Potriasla som hlavou a vrátila sa späť k riaditeľovi. Túto časť mojich spomienok som zatajila.
"Odniesol ma do hradu. A pri vstupných dverách sme stretli vás."
"Áno, pán Potter mi náležite vynadal. Dalo by sa povedať, že na mňa doslova navrieskal," konštatoval. Sklonila som hlavu.
"Ďakujem, slečna Evansová. Pomohli ste mi. A mimochodom, pred dverami niekto stojí."
"Kto je to?"
"Vaše kamarátky. Želám Vám veľa sily a odvahy, aby ste ten príval zvládli," dodal žartovne.
"Ďakujem, pane. Za všetko."
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 Kassia Kassia | E-mail | 4. října 2007 v 16:53 | Reagovat

Je to super prosím pokračuj

2 Evanska Evanska | 11. listopadu 2008 v 15:48 | Reagovat

krásne!

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama