Láska si ťa najde - 3. Škriekajúca búda

15. února 2007 v 21:53 | Satine |  kapitolovky - nedokončené

3.Škriekajúca búda


Stáli sme oproti sebe, ako dve rozzúrené levice. Ja som mala zaťaté päste a jej šľahali z očí kruté blesky.
"Ale ja som ich videla, Liz! Predsa by som ti neklamala!"
"Ani Patrick, ani moja sestra by také niečo nikdy nespravili, Lily!"
"Ja ti neklamem! Bola som sa u McGonagallovej prihlásiť do tej súťaže. Cestou späť som šla ešte do knižnice, zobrať si nejaké knihy a Alice sa tam bozkávala s Patrickom! Ver mi, Lizzy!"
"Ty žiarliš!" zašepkala ohromene Liz a ruky si prekrížila na prsiach. Aj keď to povedala takmer nečujne, všetky baby, ktoré boli v izbe, to zachytili. Nastalo mŕtvolné ticho.
"Liz, tomu predsa neveríš," namietala som.
"Proste nedokážeš uniesť, že ja a Patrick máme perfektný vzťah! To je tvoj problém! Nechápem ťa! Každý chalan na škole za tebou slintá, ale ty stále čakáš, kým sa ten tvoj milovaný Jamesík zmení, však? Si naivná!" vykríkla. Toto sa ma dotklo.
"Liz," nechápala Jane a zvraštila obočie.
"Len preto, že nebalím každého chalana, ktorý sa na mňa pozrie, tak, ako to robíš ty, ešte neznamená, že žiarlim. Ja nepotrebujem mať pri sebe každý týždeň niekoho iného. Ty a Black by ste sa k sebe perfektne hodili, Elizabeth! Obidvaja ste rovnakí sukničkári!"
Vedela som, že som udrela na citlivú strunku. Liz neznáša, keď jej niekto povie Elizabeth. A druhá vec je, že zo srdca nenávidí Siriusa Blacka.
"Lilian! Čo si o sebe vôbec myslíš? V jednom kuse sa učíš. Čakáš, kým si po teba príde tvoj princ na bielom koni a rumázgaš mi na pleci vždy, keď sa Potter trošku zabaví! Správaš sa ako nejaká stará panna! Začni už žiť, došľaka! A potom možno prestaneš závidieť ostatným ich vzťahy a život!"
Po tvári mi stiekla prvá slza. Tak, ako mi ublížila teraz - to mi nespravila ešte nikdy.
"Lizzy," zašepkala znovu Jane.
"Liz, tak teraz si to prehnala, nemyslíš?" mračila sa Chloe.
"Nie, nemyslím! Iba som jej povedala to, na čo nemá ani jedna z vás odvahu!" zasyčala a nenávistne sa na mňa pozrela. Zacítila som tupú bolesť a vedela som, že naše priateľstvo sa rozpadá. Sheilla vstala a objala ma.
"Ona to tak nemyslela, Lil," zašepkala.
"Ale áno, myslela! Veď sa na ňu pozrite! Jej celoživotným cieľom je urobiť všetkých mlokov! Zobuď sa, Lily! Správaš sa ako malá!"
"Nenávidím ťa!" vykríkla som. Vytrhla som sa Sheille a vybehla von z našej izby. Kým som letela dolu schodmi, počula som Chloein nahnevaný hlas. Chrbtom ruky som si utrela tvár a vybehla zo spoločenky. Ponevierala som sa opustenými chodbami hradu a ďakovala bohu, že som nikoho nestretla. Prestalo ma baviť jednostaj si zotierať slzy. Radšej som ich nechala voľne tiecť po tvári. Vybehla som cez vstupnú bránu na pozemky hradu. Nevedela som, kam mám ísť. Zahľadela som sa na Hagridovu chalupu a zvažovala, či nepôjdem za ním.
Po chvíli som si to rozmyslela. Nemala som chuť na množstvo otázok. Pohľadom som zablúdila ku Zakázanému lesu. Uvažovala som, či by si vôbec niekto všimol, keby som zmizla. Či by ma niekto vôbec hľadal. Určite by som nikomu nechýbala...
Medzi stromami som odrazu zbadala pohyb. Zľakla som sa. O krok sok ustúpila. Z lesa vybehol pes - veľký, čierny pes. Uvedomila som si, že som ho už niekde videla. Keď za ním vybehol jeleň, spomenula som si na koče.
Stála som tam s otvorenými ústami a hľadela na nich. Jeleň si ma pravdepodobne všimol, pretože nosom strčil do psa a rozbehol sa do lesa.
Vtedy som urobila niečo neočakávané. Niečo, čo by hlavný prefekt nikdy nemal urobiť. Rozbehla som sa za nim, poháňaná neskrotnou zvedavosťou. Vbehla som do lesa a snažila sa ich dohoniť. Zamierila som sa iba na nich, nič iné som si nevšímala. Po chvíli som však musela zastať. Predklonila som sa a prudko vdychovala studený vzduch. Uvedomila som si, že zvieratá mi ušli, ba čo viac, nevedela som, ako sa mám dostať von. Porozhliadla som sa. Všade okolo bolo iba množstvo stromov, husto rastúcich pri sebe. Nemala som šancu nájsť správny smer k hradu. Bolo šero, listami stromov hýbal mierny vánok.
Neviem prečo, no napadlo ma, že to tu vyzerá veľmi melancholicky. Pomalým krokom som podišla k veľkému, rozvetvenému dubu. Sadla som si a hlavu oprela o jeho hrubý kmeň.
Z očí mi už netiekli slzy - na to som nemala dostatok síl. Iba som tam sedela a myslela na Liziné slová. Rozmýšľala som, či ma tak vnímajú všetky moje priateľky. Ako obyčajnú chuderu, ktorá čaká na svojho "princa na bielom koni".
O chvíľu som nemala chuť ani len rozmýšľať. Pri každom nádychu ľadového vzduchu ma zaboleli pľúca. Sklený pohľad som uprela medzi stromy a nohy pritiahla bližšie k telu. Pocítila som nesmiernu únavu. Viečka mi pomaly oťažievali. Nech to znie akokoľvek zvláštne, ja som v lese plnom mnohých nebezpečných tvorov proste zaspala.

Keď som sa zobudila, prvé, čo som zbadala, bol veľký, čierny pes. Pousmiala som sa. Vyzeral presne ako Strawb od susedov, u nás doma. Prekvapilo ma, čo robí u nás v záhrade. No keď som sa porozhliadla, usúdila som, že toto veru nie je naša záhrada. Všade bolo množstvo stromov a bol tu neuveriteľný kľud. Také niečo by ste v blízkosti mojej sestry nikdy nezažili.
Potom som si však vybavila udalosti posledných hodín: knižnica, Alice a Patrick, Lizzy, les...
Pomaly som sa zdvihla a nadávala si, že som tam zaspala. Na psa som úplne zabudla. Telo som mala úplne skrehnuté a nemohla som poriadne pohnúť hlavou. Dýchala som s veľkými ťažkosťami. Pomaly začalo svitať a všade bola rosa. Oblečenie som mala úplne premočené a z vlasov by som si mohla žmýkať vodu. Triasla som sa na celom tele. Začala som panikáriť - môj prútik zostal v spálni. Snažila som sa kričať, no z hrdla sa mi vydralo iba akési slabé zachrčanie.
Porozhliadla som sa a medzi stromami znovu zahliadla toho psa. Došlo mi, že to nie je Strawb. Hrozne som sa ho zľakla. Srdce mi začalo divo búšiť. Nemohla som sa pohnúť, akoby som prirástla do zeme. Akokoľvek som chcela utiecť, moje nohy ma nechceli počúvnuť. Pes sa pohol. Precitla som a pomaly ustupovala. Keď som bola od neho dostatočne ďaleko, rozbehla som sa. Nevnímala som ostrú bolesť v pľúcach, ani ubolené telo, ktoré začalo ostro protestovať. Keď som mala pocit, že som mu utiekla, dovolila som nohám zastaviť. Prudko som spadla do vysokej trávy. Chvíľu som ležala, neschopná pohybu. Odrazu som pocítila okolo bokov a nôh niečie silné ruky. Otvorila som oči a zahľadela som sa do Jamesových orieškových očí. Uvedomila som si, že už všetko bude v poriadku a upadla do bezvedomia.

Klop. Klop. Klop.
Zamračila som sa a pretočila sa na druhý bok.
Klop. Klop. Klop.
Začínalo mi to vadiť. Nadvihla som sa na lakti.
Klop. Klop. Klop.
Bola som v neveľkej miestnosti plnej kníh. Bola noc, no v rohu žiarila sviečka. Izbe dávala ponurý nádych. Steny boli pôvodne biele, no teraz na nich bola usadená vrstva prachu. Na dlážke ležal zelený koberec s trojuholníkovými ornamentami. Na niektorých miestach mal diery, pravdepodobne od myší. Na stene oproti mne visel obrovský gobelín. Bola na ňom žena s veľkým, žltým klobúkom na hlave. Mala krásne čierne vlasy ztiahnuté do úhľadného drdolu. Na sebe mala dlhé, krémové šaty. Bola usadená na nepohodlnej, drevenej stoličke a hlavu mala opretú o rám. Skúmavo na mňa hľadela.
"Lily?"
Klop. Klop. Klop.
Strhla som sa. Pri okne sedela postava v dlhom rokfortskom habite. Mala strapaté, uhľovo-čierne vlasy a roztopašné oči.
"Potter? A...ako som sa sem dostala? Kde to vlastne som?" zachrapčala som.
"Ehm, Lily sľúb mi, že keď ti to poviem, nenahneváš sa."
"Potter, ihneď mi povedz, kde sme, lebo odtiaľto odchádzam."
Pokúsila som sa zdvihnúť zo sedačky, no moje telo rázne zaprotestovalo. Unavene som si vzdychla.
Klop. Klop. Klop.
"Dobre. Sľubujem."
"Fajn. Sme v Škriekajúcej búde."
"Prosím? Ležím na gauči na jednom z najmátožnejších miestach v celej Británii?"
"No...dá sa to tak povedať."
"Nie je to tu také zlé, moja milá," začula som vysoko položený, ženský hlas. Dáma v žltom klobúku sa na mňa dívala a usmievala sa. "Vlastne tu ani nestraší. Ľudia sa asi boja kvôli-" no odmlčala sa, pretože na ňu James varovne zagánil.
"Kvôli čomu?"
Klop. Klop. Klop.
"No...eh..." začal James, no niečo ho prerušilo. Zdola sa ozval rachot a nahnevané "Sakra!".
Potom som začula kroky a zúrivé šomranie:
"Nechápem, na čo tu je toľko rárohov, človek sa na tom iba pozabíja... ah, Lily! Už si sa prebrala?" prekvapil sa Sirius. Zlostne som na neho zazrela.
Klop. Klop. Klop.
"Nie, to sa ti iba zdá," zachripela som. "Čo je to za zvuk?!" neviem prečo, no mala som pocit, že ho odniekiaľ poznám - akoby som tu už bola. Naháňalo mi to hrôzu...
"Nevieme. Ešte sme nezistili, čo to je."
Klop. Klop. Klop.
"Ako to myslíš? Niečo tu vyklopkáva a vy neviete, čo? Veď to môže byť bomba!"
Obaja na mňa začudovane pozreli.
"Pompa? Čo to je?"
"Ale nič, to je jedno. Koľko je hodín?"
Klop. Klop. Klop.
"Bude jedenásť."
"Čože?! Máme vyučovanie!"
"Ehm, Lil, v tomto stave nemôžeš ísť na vyučovanie. Pôjdeš k Pomfreyovej."
"To si iba ty myslíš," zašomrala som si pod nos. "Hej! Potter! Čo to vyvádzaš?!"
"Hádam nechceš ísť až do hradu po svojich. Veď neprejdeš ani tri kroky a skončíš na zemi."
Klop. Klop. Klop.
Nespokojne som zavrčala, no uznala som, že má pravdu.
"Tak prečo ste ma vzali práve sem? Prečo ste ma rovno neodniesli do hradu?"
"Lebo sme ťa našli kúsok odtiaľto. A v noci nie je otvorená brána."
Klop. Klop. Klop.
"Počkaj. To klopkanie ide z tých dvier," zachrčala som. James podišiel k dverám a stisol kľučku.
Z miestnosti vyšla ľadová hmla. Keď sa mi naskytol pohľad na izbu, zdesene som vykríkla. Bola plná duchov. Perleťovo-biele postavy chodili po komnate s pohľadmi upretými na malú guľôčku - priesvitnú, plnú šedej hmoty. Vyzerali, ako by ju strážili. Spomenula som si na ňu - raz sa mi o tejto izbe snívalo.
Klop. Klop. Klop.
Zvuk vychádzal z toho predmetu. Natiahla som sa a rýchlo dvere pribuchla.
"Vypadnime odtiaľto!" skríkla som na uškŕňajúceho sa Jamesa.
"Počkaj, nechceš si ich prezrieť?"
"Nie!" skríkla som. Bála som sa. Cítila som taký strach, ako snáď ešte nikdy v živote. Akoby bolo v tej miestnosti zakorenené najhoršie zlo.
"Dobre, dobre, nerozčuľuj sa," zašomral a cez malý, klenutý vchod vliezol do akejsi podzemnej chodby. Nenamietala som, pretože som si už úplne vykričala hlasivky.
"Sirius, bež znehybniť vŕbu," povedal James. Aj so mnou na rukách sa mu otočil chrbtom.
"Vŕbu? Akú vŕbu?!" zachrapčala som. Myslím, že mi nerozumel. Začula som puknutie. Potom údery, akoby niekto hádzal na zem balvany. Nejaký pes párkrát zabrechal a James vykročil von.
"Nie!" sipela som. O chvíľu sme stáli pod Zúrivou vŕbou. Stála nehybne, ako každý normálny strom. Od prekvapenia som otvorila ústa.
"Rýchlo, kým nás uvidia z hradu," povedal Sirius.
Nepýtala som sa ho, ako ten strom skrotil, popravde, bolo mi to jedno. Zbadala som hrad, čo znamenalo množstvo jedla a pitia.
Určite je vo vnútri teplo, pomyslela som si. Hlavu som oprela Jamesovi na rameno. Bola som taká unavená...
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 pepenka5 pepenka5 | E-mail | Web | 3. ledna 2008 v 17:50 | Reagovat

Cmuky,cmuky,cmuky

ICQ:381-493-357

www.pepnka5.blog.cz

2 pepenka5 pepenka5 | E-mail | Web | 3. ledna 2008 v 17:50 | Reagovat

Cmuky,cmuky,cmuky

ICQ:381-493-357

www.pepenka5.blog.cz

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama