Láska si ťa najde - 8. Oceán sĺz

15. února 2007 v 22:21 | Satine |  kapitolovky - nedokončené

8.Oceán sĺz


Prvé, čo ma napadlo, keď som prešla tým závesom - ktorý mimochodom vyzeral ako predžutý kravou - že to tu vyzerá ako v Strašidelnom dome. Viete, v tých chatrčiach, čo bývajú na kolotočoch. Vojdete do nich a prechádzate chodbičkami. Každá z nich vás zavedie do nejakej miestnosti. Tam vás čaká úloha, aby ste mohli postúpiť ďalej.
Dom Fhuajssa, ako to nazval Dumbledore, bol veľmi podobný. Vchádzali sme po dvoch. Išla som s Liz.
"Každá dvojica sa zrejme dostane do inej chodby. Sheilla išla s Jane."
"Vieš, čo máme robiť?" Liz prechádzala popri stenách a obzerala si ornamenty vyryté v kameni.
"Myslím, že to je niečo ako Strašidelný dom."
"Ako čo?"
"Pamätáš, keď si raz bola u nás a išli sme na kolotoče?"
"Tam, kde ma skoro napadol ten šialený klaun?"
"Iba chcel, aby si sa s ním odfotila."
"A prečo sa potom tak domaľoval? Keď chcel fotku, mal o ňu normálne požiadať! Vyzeral ako masový vrah."
"Už som ti to vysvetľovala. U muklov je to normálne!"
"Dobre, nechajme ich zvláštne spôsoby zábavy tak."
"Náhodou, klauni sú celkom milý. Nemôžem za to, že z nich máš traumu."
"Lily! Nechajme to tak!"
"Ako chceš."
"Vieš čo tu máme robiť?"
"Myslím, že musíme nájsť nejaký vchod."
"Vchod kam?"
"K ďalšej úlohe. Keď ňou prejdeme, dostaneme sa ďalej. A ešte si myslím, že by tu mal byť niekto, kto nám to vysvetlí. Musí to mať nejaké pravidlá a Dumbo nám dokopy nič nepovedal."
"Uhm. A povieš mi, ako sa odtiaľto chceš dopekla dostať? Poď sa pozrieť sem! Tá chodba nejde ďalej. Sme tu zavreté!"
"Nevrieskaj, prosím ťa! Lumos!"
"Preboha!" vykríkla Liz a odstúpila do stredu jaskyne. Ja som iba s otvorenými ústami hľadela na steny. Každý kút, roh či strop, boli husto popísané akýmsi šikmým písmom.
"Čo je to za hatlaninu?"
"Netuším, Liz. Pozri, máme ho dokonca aj pod nohami!"
"Písmo je normálne, len ten jazyk nepoznám."
"Pozri! Je to jedna veta, ktorá sa stále opakuje!"


"Koľko tu už sme?"
"Dobré tri hodiny, Lil."
"Čo keď sa odtiaľto už nedostaneme?"
"Nepanikár. Niečo vymyslíme."
Zošuchla som sa na zem a ľahla si. Podoprela som si hlavu rukami a pozerala na strop. Hľadela som na písmo.
"Lizzy! Veď to je písané po latinsky! Iba to bolo napísané zozadu. Prefíkané..."
"Ty vieš latinsky?"
"Jasné. Latinčina bola jazyk starých mágov. Dohovárali sa ňou. Raz sa nedopatrením dostala k muklom, ktorý ju s veľkou obľubou začali využívať. Vtedy sa jej čarodejníci vzdali, lebo už nemalo význam dorozumievať sa ňou, keď im muklovia rozumeli."
"Poznáš ju?"
"Píše sa tam, že tú vetu máme prečítať, ibaže odzadu. Že ma to nenapadlo skôr!"
"Tak čítaj!"
"Dom Fhuajjsa, otvor pred nami tvoje brány."
"Aké kreatívne!"
"Prečo sa nič nedeje?" vykríkla som. Čakala som, že sa nám objavia nejaké dvere, alebo čo. Ale to heslo bolo fakt čudné. Možno som to preložila zle...
"Prečo sa sakra nič nedeje?"
"Neviem!"
"Ja tu nemienim presedieť pol života!"
"Skúsim ešte niečo. Ynárb ejovt iman derp rovto, asjjauhf mod!"
"Lily? Tebe už načisto hrabe! Už len toto mi chýbalo!"
"Netrep! Pozri sa na tú stenu. Zmizlo na nej písmo."
Podišla som k nej. Až na to, že čierny atrament sa vyparil, vyzerala rovnako, ako predtým.
"A čo teraz?" nahnevane som do nej kopla. Liz vykríkla. Moja noha preletela cez stenu a znovu sa vrátila späť. Lizzy natiahla ruku a váhavo sa pokúsila dotknúť steny. Keď jej končeky prstov prešli cez kameň, tlmene zhíkla a znova ich stiahla.
"Ideme?"
"No nie, urobíme si tu ešte piknik!"
"Prestaň byť sarkastická, Lil."
Naraz sme prešli cez stenu. Ocitli sme sa v kruhovej miestnosti, ktorej steny tvorili ťahavé rastliny. Na zemi medzi chumáčmi trávy vykúkali hnedasté korene rastlín. Slnko nebolo vidieť, nad nami sa vznášala belostná hmla. Ale nebola to tá nepreniknuteľná hmla, z ktorej cítite strach a samotu. Mala som pocit, že som v bezpečí.
Niečo za mnou zašuchotalo. Strhla som sa, no zostala som hľadieť stále tým istým smerom. Skôr som pocítila, než začula, že Liz sa zrýchlil tep.
"Výborne. Ste prvé, ktoré na môj rébus prišli," vysoko položený hlas sa mi obtrel o ucho a pokračoval vo svojej ceste ďalej, až sa rozbil o nepoddajné listy rastlín.
"Kto ste?" vyriekla som trasúcim sa hlasom, i keď som sa vôbec nebála.
"Kto som? To nie je dôležité, moja. V dome Fhuajjsa neexistujú mená. Prešli ste časťou hry, ktorá patrila mne a teraz je mojou úlohou vysvetliť vám, ako ďalej. Prejdete cez tri úlohy. Pre prvých troch - to ste vy dve a ešte jeden človek - budú úlohy iné, ako pre ostatných. Oni sa dostanú do akejsi zberne bodov, kde budú za jednoduché úlohy získavať body pre vlastnú fakultu. Vy traja sa zahráte inak. Odteraz pôjdete každá sama..."
"Sama?"
"Áno, slečna Evansová, sama," doteraz som žene nevidela do tváre, no cítila som, že stojí tesne za mojím uchom. Jej hlas neznel nebezpečne, ale láskavo. "Každá sa vyberiete do iných dverí. Tam," začula som šuchot látky. Popri mne sa natiahla ruka. Krásna, belostná ruka s dlhými, tenkými prstami. Žena ukázala nechtom na dvoje dverí, pomaly sa objavujúcich v lístí steny. Obe sme vykročili a ako vo sne sa dotkli lístia.
"Môžete mi hovoriť Začiatok," šepla.
"Kto nás bude čakať?"
"Hanba." To bolo posledné, čo som začula. Dvere ma začali pomaly vťahovať dnu. Hanba? Aká hanba? Chcelo sa mi vykríknuť, ale tlak mi zavrel ústa aj oči a ja som sa naďalej nechala unášať na krídlach bezmocnosti.
Keď som konečne povolila viečka, chvíľu som len vyčerpane sedela na zemi a snažila sa potlačiť krútenie hlavy. Nakoniec som zmätene vstala. Automaticky som siahla do vrecka džínsov a hľadala prútik. Nebol tam. Začala som panikáriť.
"Ľutuješ?" hlboký, neuveriteľne hlboký hlas sa mi zaryl do kože a pomaly mnou prechádzal, akoby študoval každučký kúsok môjho tela. Zaryl sa mi do srdca a za žiadnu cenu nechcel upustiť. Ľutuješ?
"Nie," odvetila som bez akéhokoľvek rozmyslu. Nemám čo ľutovať! Alebo mám?
Začula som škrtnutie a následné zasyčanie. Neďaleko predo mnou sa rozblikal žeravý krúžok. Prižmúrila som oči a nasledovala červený bod. Žene cigara osvetlila hĺbavú, starú tvár. Zhíkla som. Čakala som mohutné chlapisko s pomotanou bradou, stojaceho nado mnou s hrôzostrašným výrazom v tvári preplnenej zlosťou.
"Kto ste?"
"V dome Fhuajssa nemáme mená."
"Ako vám mám teda hovoriť?"
"Hovor mi Hanba."
Nedokážem opísať jej vzhľad, ani tú neuveriteľnú auru, ktorá ju obklopovala. Na niečo také nestačia obyčajné slová.
Hanba, s cigarou zvierajúcou ukazovákom a prostredníkom, sa na mňa dívala hnedastým pohľadom plným toľkej ľútosti, ako ešte nikto. Jej mohutné telo bolo prikryté tmavou látkou, pripomínajúcej odtieň akejsi šedo-hnedej. Akoby mi jej šaty pripomenuli všetky moje hriechy, ktorými som ublížila svojim blízkym. Plazili sa po nej, aby mi naznačili moje zlo. Sedela vo veľkom kresle, z ktorého bolo vidieť iba drevené nohy. Pár prameňov hnedých vlasov, už popretkávaných prvými bielymi miestami, mala stiahnuté dozadu. Zvyšné jej padali na chrbát. Guľatú tvár zdobili plné pery a okrúhly nos. Zdvihla som zrak k jej očiam a začala sa topiť v jej hnedých rašeliniskách. Tá žena mala najhlbšie oči, aké som kedy videla. Plné toľkých citov, spoznaných starobou, až som mala pocit, že nasiakli celou miestnosťou. Hovorí sa, že oči sú oknom do duše. Ľútosť, neuveriteľná ľútosť v tvári, poznačenej vekom, ani nie namierená ku mne, ma donútila sklopiť zrak. Akoby jej samotnú podstatu tvorila ľútosť. Na jej pohľad nikdy nezabudnem. Zakorenil sa vo mne, v mojom vnútri a začal si tam budovať svoje miesto.
"Ľutuješ?" tentoraz prehovorila pokojne, no i tak hlasom plným vedomostí a poznania.
"Áno."
Žena potiahla z mohutnej cigary a ja som zdvihla zrak.
"Sadni si," rukou mi naznačila smer. Ohliadla som sa k druhému kreslu. Váhavo som sa posadila.
"Čo ľutuješ, dieťa?"
"Ja..." moje srdce bilo ako zvon. Nevládala som sa ani pohnúť. Čo ľutuješ? "Nechcela som to urobiť. Naozaj nie. Nechcela som ubližovať," krútila som hlavou. Po tvári mi začali tiecť slzy.
"Komu?"
"Ja... ja... neviem!"
Žena odvrátila zrak a vytiahla si cigaru z úst. Pomaly ju spustila na stolík, kde ju pritlačila na dno popolníka. Vstala. Šaty sa jej spustili a zahalili kolená. Sila a múdrosť, ktorá z nej sálala, ma donútila znovu potlačiť strach. Vstala som a nasledovala ženu vchádzajúcu do tmy.
Po chvíli luskla prstami. Slabé, žltasté svetlo zahalilo okrúhlu miestnosť.
"Povedz mi, Lily, uvedomuješ si, ako každý deň ubližuješ? Koľko ľudí kvôli tebe trpí, dieťa?"
Znovu luskla prstami a čierne steny odrazu zablikali. Okolo mňa sa odohrávalo toľko okamihov, toľko chvíľ môjho života...
Päť ročná Lily podišla k dievčaťu sediacemu na koberci. Boli v škôlke. Zohla sa a bábiku, s ktorou sa dievčatko hralo, jej vytrhla.
-Vráť mi Kate! Je to moja bábika! - vykríkla som a privinula si ju k hrudi.
-Prečo sa s ňou nemôžem hrať? Predsa si si kreslila!
-Pretože je moja! - surovo som na ňu zazrela a odpochodovala preč. Až teraz som si všimla bolesť a smútok v jej očiach.
Uhla som pohľadom od svojej päťročnej dvojníčky. V očiach som mala znovu slzy.
Spomienka vo mne zasiala semienko hanby.
Otočila som sa žene chrbtom a zahľadela sa na obraz mojich deviatich narodenín. Sedela som pri veľkom stole v našej záhrade a hľadela na veľkú narodeninovú tortu. Pri nohách mi spokojne dychčal Strawb. Napravo sedel Remus a srdečne sa na mňa usmieval. -
Lily! Poď porozdávať tortu! - Mama mi podávala papierový tanier s veľkým kusiskom fialovej torty. - Daj ju Remusovi!
Malá Lily sa zaškaredila a tortu jej vytrhla z rúk.
-Je to predsa moja oslava! Ja budem mať prvý kúsok! - vykríkla, pričom sa jej červené vlasy máčali v čučoriedkach na torte.
-Lily! To nemyslíš vážne! - o dosť mladšia Lilyna matka si založila ruky vbok. Lily si ju nevšímala a zaborila plastovú vidličku do jemnej peny a cesta.
Hľadela som na zronenú mamu, otca a Remusa. V ich očiach bolo sklamanie. Po tvári mi stekali horúce slzy. Spomienku odrazu nahradila ďalšia. Bol to James. Stovky, tisíce okamihov, kedy som nadávala Jamesovi. Kedy som mu ubližovala, zraňovala ho. Jedna spomienka trvala dlhšie, ako ostatné. Miestnosťou sa znovu rozľahli hlasy. Bolo to vo vlaku, tento rok. Stáli sme v Prefektskom kupé a čakali na prefektov.
-Čo robím zle? Čo som ti urobil? - tvár mal poznačenú bolesťou všetkých šiestich rokov.
-Čo? Potter! Správaš sa ako jeden arogantný sebec, ktorý každého zakľaje na počkanie. Stále si šuchoríš vlasy, lebo si myslíš, že si frajer. Neustále sa predvádzaš! Myslíš si, že si pritom neodolateľný? - kričala som, aj keď som vedela, že s tým už dávno prestal. Boli to moje jediné argumenty.
Spomienka sa znovu začala strácať v miliónoch iných. Stihla som zazrieť bolestný, utrápený tieň, ktorý mu zahalil tvár.
Neviem, ako dlho som sa dívala na ľudí, ktorým som ublížila. Odrazu sa niečo vo mne zlomilo a ja som vykríkla. Spadla som na kolená a hlavu položila do dlaní.
"Nie, nie, nie..." krútila som hlavou, akoby som to všetko mohla vymazať. Žena sa ku mne sklonila a surovo ma zdvihla za lakte naspäť na nohy.
"Len sa pozeraj!"
Zložila som ruky a utrela si slzy. Moje spomienky sa stratili. Namiesto nich sa pomaly začali objavovať ľudia, ktorých som poznala, ale aj tí, ktorých som videla len námatkovo, či som ich vôbec nespoznala. To som ublížila až toľkým?
Pomaly začali šeptať. Zatajila som dych.
"Lily, Lily, Lily, Lily..." ich hlasy silneli. Ozývali sa mi v duši. "Lily, Lily, Lily..." Na zem dopadali moje horúce slzy a vytvárali nepreniknuteľný oceán. Vedela som, že nemôžem utiecť, že musím zostať a ľutovať. Hanba. Neuveriteľná hanba zožierala moje vnútro. Cítila som, že preniká mojim telom od prstov na nohách až po končeky vlasov. A sprevádzala ju azda ešte väčšia ľútosť.
"Poď," šepla žena a vytiahla ma z miestnosti. Znovu som sa ocitla v tme.
"Očisti sa. Tu tvoju zlosť nik nevidí," vyriekla Hanba a pustila moju ruku. Bola som tam iba ja a tma. Zavrela som oči a snažila sa poslúchnuť Hanbu. Tam, kde nik nevidel moju zlosť, moje hriechy, som sa mohla v pokoji nadýchnuť. Sadla som si na zem a snažila sa vstrebať svoje skutky a spomienky. To, čo som spravila sa už nedalo vziať späť. Musela som sa naučiť žiť s minulosťou, pretože či by som ako chcela, zbaviť sa jej nemôžem. Bude sa so mnou tiahnuť do konca môjho života, ako tieň.
Neviem, koľko času som tam strávila. Neskôr som vstala a sledovala blikotajúce svetielko ženinej cigary. Sadla som si oproti nej a zahľadela sa jej do tváre.
"Ľutuješ?"
"Nie."
"Prečo?"
"Pretože to, čo som spravila, nemôžem odčiniť žiadnou ľútosťou."
"Hanbíš sa?"
"Áno."
Žena sa usmiala. Cítila som, že som splnila prvú úlohu.
"Dieťa, neubližuj ostatním. Najmä tým, ktorí ťa milujú. Ale to už nie je moja úloha. Pochopila si, že svoje skutky nemá zmysel ľutovať. Hambi sa za ne a z celej svojej podstaty sa ich snaž napraviť. Rozumieš?"
Prikývla som.
"V poriadku. A teraz poď. Čaká ťa druhá úloha."
"Kam pôjdem?"
"Čaká ťa skúška ťažšia, ako táto, Lily. Budeš čeliť tej najprefíkanejšej žene pod slnkom."
"Kto je to?"
"Láska."
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama