Láska si ťa najde - 9. Láska je ten najbezcitnejší cit človeka

15. února 2007 v 22:25 | Satine |  kapitolovky - nedokončené

9.Láska je ten najbezcitnejší cit človeka

Láska je najbezcitnejší cit človeka. (F.Grillparzer)
"Našla som si ťa," poznamenala a vtiahla ma za rukáv hlbšie do miestnosti. Prižmúrila som oči do šera a snažila sa nájsť majiteľa toho hlasu. Slová sa odrážali od stien a vytvárali stovky ozvien. Akoby jej hlas bol chvíľu medový a zamatový ako hodváb a chvíľu zas škriabal a ľadovo mi prechádzal po tvári. Na chrbte som ucítila pramienok potu. Čakala som, že Láska bude nádherné stvorenie plné elánu a srdečnosti.
Z tejto ženy mi prechádzal po rukách mráz. Zatúžila som byť znovu pri Hanbe.
Všade okolo mňa sa vznášala dotieravá hmla. Čím viac som sa snažila preniknúť cez ňu pohľadom, tým viac sa predo mnou uzatvárala a tvorila nepreniknuteľnú stenu.
"Áno. Našla," skonštatovala znovu sama pre seba.
"Kde si?" nebavilo ma hľadieť do neznáma. Prechádzala som pomedzi hmlu, ktorá sa nie a nie rozostúpiť.
"Nájdi si ma. Ja som ťa už našla."
Neviem prečo, no v tej chvíli mi prebleskla mysľou veta mojej susedky. Keď som chodila do škôlky, nikdy som sa nehrala s dievčatami. Zdali sa mi príliš umelé. V každej chvíli dokonale upravené a bez jedinej chybičky krásy. Ja som potrebovala špinu a prach. Šiltovku lišiacky stiahnutú do čela, v roztrhaných nohaviciach a rozťahanom tričku. Bavila som sa s chalanmi. Už vtedy mi dospelo sa tváriaci Remus kázal, aby som sa viac zabávala s tými husičkami v ružových šatičkách. Vždy som sa iba uškrnula a vtisla mu na líce špinavý bozk.
No presne tak, ako každé šesťročné dievča, i ja som mala svojho vysnívaného princa. Volal sa Noah a hrával s nami futbal. Myslím, že bol o rok starší, no vždy sa na ihrisku zabával s nami. Bolo to nevinné, detské poblúznenie, no vtedy pre mňa znamenalo mnoho.
V našej škôlke sme mali akési nepísané zákony "lásky". Ak chcel chlapec povedať dievčaťu, že sa mu páči, musel pred ostatnými vyhlásiť, že si ju v dospelosti určite vezme. Neviem, prečo to tak bolo, no vtedy sa mi to zdalo úplne normálne. A tak som len čakala a útrpne sa usmievala. Bola som si istá, že sa mu páčim. Veď prečo inak by sa s nami hrával? A chcel ma mať vždy v svojom družstve?
Pamätám si, že to bolo v piatok. Bolo pekne, detskú tvár mi zohrievalo večerné slnko. Joan práve strelil posledný gól. Unavene som si sadla na trávu a čakala, kým za nízkym, zeleným múrom uvidím povedomú siluetu mojej mamy. Odrazu sa pri pravej stene budovy, blízko šmykľavky, objavil hlúčik detí. Vstala som, poháňaná zvedavosťou. Keď som sa pomedzi nich pretlačila, prekvapene som otvorila ústa. Moje srdce vynechalo úder a potom ešte jeden. Noah, môj Noah stál vedľa nejakej dievčiny a hľadel na zväčšujúci sa dav. Vedela som, čo bude nasledovať.
"Čo sa deje, Noah?" vykríkol chlapec rozožieraný netrpezlivosťou. Noah na neho prekvapene pozrel, akoby si až teraz všimol množstvo detí okolo seba. Už vtedy bol vynikajúci herec.
"Tuto Noah mi práve povedal, že sa so Suzy určite ožení!" vykríkol Derick, chlapec stojaci vedľa neho. Pravdepodobne už nevedel dlhšie potláčať takú silnú "pikošku".
Dievča, ktoré sa volalo Suzy, sa povýšenecky usmialo. Bola to jedna z tých barbin, ktoré som už vtedy nemohla ani cítiť. Dokonalá, vysoká, s tváričkou ako anjelik. Svetlomodré šaty jej krásne zvýrazňovali šedé oči. Tmavé vlasy stiahnuté do úhľadného chvosta bez jedinej chybičky. Vyzerala ako princezná z vlastnej rozprávky. Párkrát zaklipkala belasými očami a odbehla za svojimi kamarátkami, rovnakými tieňmi, túžiacimi po dokonalosti.
Do očí sa mi tlačili slzy zúrivosti.
"Lily! Lily Evansová!" prudko som sa otočila, ryšavé vlasy mi dopadli na chrbát.
"Pred bránou ťa čaká mama!" s veľkou námahou som sa usmiala na našu vychovávateľku a odbehla od skupinky preč. Celú cestu domov som nevnímala jej každodenné kázanie o tom, aká som špinavá a len nemo hľadela pred seba.
"Si v poriadku, Lil?"
"Čo?"
"Pýtam sa, či ti niečo nie je."
"Nie, som v pohode mami. Zostanem v záhrade, dobre?"
Vyliezla som na strom a sadla si medzi dva hrubé konáre, ktoré akoby tvorili kreslo. Dalo sa v nich perfektne sedieť. Zdvihla som hlavu a pomedzi listy hľadela na oblaky, tvoriace zvláštne obrazce.
"Lily? Odnes mame tieto jahody, dobre? Sú pekne červené, bude mať radosť."
Zoskočila som zo stromu a podišla k plotu, deliacemu našu záhradu od susedkinej.
Natiahla som ruky a zachytila veľký kôš plný jahôd. Stará pani sa na mňa zahľadela belasým pohľadom, plným múdrosti, ktorá sa dá naučiť iba rokmi. Prižmúrila oči a nevedomky stiahla obočie. Prezerala si moju tvár. Nakoniec sa jej oči rozžiarili pochopením. Pritiahla tvár bližšie k plotu a počkala, kým urobím to isté.
"Neboj sa, Lily. Nič ti neutečie. Láska si ťa nájde. "

"Nad čím rozmýšľaš?"
"Kto ste?"
"Hovor mi Láska."
Niekde predo mnou belostná hmla začala tmavnúť. Pomaly sa ku mne približovala postava zahalená v šedastom polotieni. Zdvihla sa vo mne vlna očakávania. Keď konečne prešla cez poslednú zábranu ľadovej hmly, tlmene som zhíkla.
"Deje sa niečo?"
"James?"
"Prečo si myslíš, že som James?"
"Lebo-"
Odrazu ho zahalil tmavý tieň. Keď sa začal pomaly vytrácať, na Jamesovom mieste stála moja mama. Usmiala sa na mňa. Zospodu vystúpil vír a zhltol ju. Keď ustúpil, hľadela som na Remusa.
"Čo sa deje, Lily?" prehovoril.
"Ja... ja... prestaň!"
Remusa nahradil môj otec, potom Lizzy, Jane, Chloe a Sheilla. Hľadela som do jej tmavej tváre.
"Láska?" šepla som. Sheilla sa usmiala. Zmätene som hľadela, ako sa znovu premenila na Jamesa. "Prečo to robíš?" Žena sa medzitým zmenila na zhrbenú starenku s dobrosrdečným úsmevom vpísaným v tvári.
"Láska má milióny podôb, srdiečko," šepla starenka a pohladila ma po líci.
"Aká je moja ďalšia úloha?" Žena sa usmiala a zavrela oči.
"Som už príliš stará."
"Láska nepozná vek, " spomenula som si na vetu, ktorú stále opakoval môj dedko. Starenka sa z chuti zasmiala. Odrazu predo mnou stála presne taká žena, ako som si predstavovala Lásku. Dlhá, štíhla, s krásnou tvárou bez jedinej chybičky. Konček nosa mala chutne zdvihnutý dohora. Tmavomodré oči boli plné nehy a dobroty. Dlhé vlasy sa jej vlnili okolo tváre ako hnedasté hady.
"Takto si predstavuješ Lásku, srdiečko?" spýtala sa. V jej hlase som zacítila takmer nebadateľné opovrhnutie. "Láska nie je dokonalá. Dokonalý cit neexistuje. Má stovky, milióny chýb. A aj tak si ju ľudia cenia najviac na svete." Ruky si založila za chrbát a pomaly ma začala obchádzať. Začula som šuchot jej šiat. "Ľudia túžia po dokonalosti. A najväčšia chyba je, že ju hľadajú v láske." Obišla ma zozadu a začala sa objavovať pri mojom pravom ramene. Odrazu predo mnou stál uhrovitý chlap so zjazvenou tvárou plnou bolesti. Hľadel na mňa vodnatými očami. Veľké pery sa mu nebadane triasli, akoby si stále niečo mrmlal. Ruky mal zakvačené za chrbtom. Bol zhrbený a musel mať zdvihnutú hlavu, aby sa mi mohol dívať do tváre.
"Povedz, Lily, je tento muž menej hodný lásky ako ja?" Láska sa postavila k nemu. Vystretá, ani keby mala v chrbte pravítko, s dokonalým postojom a výzorom.
Znovu som kmitla pohľadom po mužovi. Skleslý zrak upieral do mojich očí. Zdalo sa mi, že keby som uhla, začal by sa topiť v oceáne beznádeje.
"Nie."
"Prosím?" Láska mierne stiahla obočie, no vôbec to nenarušilo tú nádheru vpísanú v jej tvári.
"Tento muž si zaslúži ľúbiť a byť ľúbený oveľa viac, ako ty." Čím dlhšie som na neho hľadela, tým viac sa mi Láskina silueta začala protiviť. Mierne sa usmiala a luskla prstami. Muž v tej chvíli zmizol.
"Dobre, moja. Poď," nasledovala som jej dlhé, zamatové šaty. Láska zostala v tej istej žiarivej podobe.
"Kam ideme?"
"Uvidíš, srdiečko."
Láska prešla cez ďalšiu stenu hmly a chytila ma za ruku. Zacítila som mierne trhnutie. Žmurkla som a keď som znovu otvorila oči, už sme nestáli v hmle. Boli sme v chlapčenskej spálni. V Rokforte. Na jednej posteli sa rozvaľoval James. Na zemi sedel Sirius.
"Prečo jej už nedáš pokoj, Paroháč? Vidíš, že ťa neznáša." Oslovený chlapec iba podráždene cmukol. "Už som ti to vysvetľoval miliónkrát."
"Tak sa aspoň nesprávaj, akoby si bol v celibáte. Poletujú okolo teba stovky dievčat, ale ty len neustále slintáš za Evansovou."
"Keď sa raz zamiluješ, pochopíš. Aj keď dosť pochybujem, že by si niečo také dokázal."
Lily nemo hľadela na dvoch chlapcov.
"Hlúposť. Predvádza sa pred Blackom. Neľúbi ma," namietla som. Láska ma znovu chytila za rukáv. Ocitli sme sa pred hradom. Išla som s Liz a Chloe k jazeru. Jane a Sheilla mali ešte Čarovné runy. Bol piatok, koniec vyučovania. Šťastne sme štebotali niečo o Magických gitarách, novej londýnskej kapele. Nevšimli sme si, že za nami sa zakráda Snape, ani ako vyťahuje prútik a mieri ním na mňa. Jediné, čo sme zachytili, bolo vykríknutie kúzla. Otočila som sa.
"Potter!" James stál s prútikom namiereným na Snapea, ktorý ležal na zemi. "Ty... ja... ty jeden namyslený, úbohý, arogantný debil! Prečo musíš v jednom kuse niekoho začarovať? Myslíš si, že si potom frajer, alebo čo? Je mi z teba zle! Prečo stále niekomu ubližuješ?" James stál so sklonenou hlavou. Nepovedal ani slovo. Ja som nemo kmitala pohľadom z mojej červenej dvojníčky na Jamesa. Prečo dopekla nepovie, že nič neurobil? Že ma zachránil? Vôbec som si neuvedomila, že toto je minulosť. Nahnevane som na neho gánila. Obraz sa mi začal pomaly vytrácať. James. Lišiacky úškrn na tvári, prútik ledabolo zastrčený v zadnom vrecku džínsov. Odrazu niečo buchlo a ja som sa ocitla v nejakom starom dome. Hľadela som na dve postavy stojace v tieni vysokej skrine. Bola noc, mesiac dával izbe ponurý nádych. Na strechu z tenkého plechu dopadali milióny kvapiek vody a vytvárali hotovú symfóniu zvukov. Voda udierala do okna a snažila sa dostať dnu. Podišla som bližšie.
"Ľúbim ťa, vieš to?"
"Ja... je mi to ľúto, James. Viem, že si vtedy Snapea nezaklial," drmolila som a krútila hlavou. James iba zmätene pozoroval moje oči. Nakoniec chytil moju tvár do dlaní palcom mi prešiel po perách.
"Keď si uvedomím, že si tam mohla zomrieť! Tak ľahko! Mal som dohliadnuť, aby sa toho Dumbledore zbavil-"
"Prestaň," šepla som a podišla bližšie, "to teraz nie je dôležité."
S doširoka roztvorenými očami som hľadela na moju dvojníčku. Postavila sa na špičky. Rukami sa jemne zachytila jeho ramien. Pomaly sa začala perami približovať k tým jeho. Prvé, nesmelé bozky pomaly začali prerastať do vášnivejších a zúrivejších. Medzi ich telami už nebol ani centimeter miesta. Akoby potrebovali zúfalo cítiť niečie teplo.
"Poďme, Lily. Videla si dosť," láska ma chytila za plece.
"Ale-"
Znovu sme stáli v tej nepríjemnej hmle.
"Prečo ho nenávidíš?"
"Prosím?"
"Odpovedz."
"Ja.... ja neviem! Stačí? Neviem! Nevieš si predstaviť, aké to je, keď sa zaľúbiš do niekoho, kto si z teba robí len zábavu! Strieľa si zo mňa! Lov na mňa sa mu zdá neuveriteľne zábavný!"
"Lily, ty sama vieš, že to nie je pravda. Ten chlapec ťa ľúbi čistou a úprimnou láskou. To ty ho vedieš za nos. Skús sa na neho pozrieť pomedzi svoje predsudky a skúsenosti. Zistíš, že to už nie je ten James, ktorým bol pred piatimi rokmi." Láska luskla prstami.
"Povedz, zaslúži si tvoju lásku?" znovu som hľadela na muža so zjazvenou tvárou a uboleným pohľadom.
"Hanba mala pravdu. Si neuveriteľne prefíkaná."
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama